Postoje a vystupovanie slovenskej vlády v rokovaniach medzi Gréckom a medzinárodnými veriteľmi sledujem s nemým úžasom. Nadpráca, ktorú vykonávajú pre Berlín, sa dá vysvetliť len ako neuveriteľná krátkozrakosť, alebo cynická krátkodobá kalkulácia. Odmyslime si ťarbavé, nekultúrne a neospravedlniteľné twíty ministra Kažimíra (nie, naozaj to nebola „len priamosť“). Postojmi a vystupovaním druhej Ficovej vlády voči Grécku sa dlhodobo tiahne jednotná línia, zostrená po volebnom víťazstve Syrizy: je to všetko ich vina, jediným riešením je bezpodmienečná kapitulácia pred požiadavkami veriteľov, a bez zbytočných diskusií.

Korunu tomu nasadilo naše vystupovanie v posledných hektických týždňoch rokovaní.

↗

Slovenský ministr financí Peter Kažimír (vlevo) s premiérem Robertem Ficem. Foto NA, flickr.com

Odmyslime si osobnú stránku veci. Je dosť možné, že Kažimír mal osobný problém s bývalým ministrom Varoufakisom. Je možné, že je Fico znechutený a unavený z neustále sa opakujúcich, stále dlhších a stále krízovejších summitov. Je možné, že spolu s ďalšími členmi našej vlády Grékom inštinktívne nedôverujú. Nepekný predsudok, ale neprekvapil by ma. Tento aspekt však odmietam brať do úvahy. Od vládnych činiteľov očakávam, že takéto irelevantné pocity prehryznú, a budú konať na základe svojho ideového presvedčenia, a racionálneho zváženia širších štátnych záujmov.