Prezident Andrej Kiska dostal pozvánku na oslavy konca vojny do Kyjeva aj do Moskvy. Zdalo by sa, že má pred sebou dilemu. Ukrajina dnes hľadá lepšiu spoločnosť a musí posilniť aj antitifašistický odkaz svojej minulosti. Pravicoví extrémisti na východukrajinskom fronte nie sú výmyslom Putinovej propagandy, ale strategickou chybou kyjevskej vlády, rovnako, ako je snaha vydávať Banderu za vlastenca, ktorého by sme mali my, ostatní Európania pochopiť.

Lenže my, ostatní Európania, vieme, že za vlastenca sa dnes vydáva každý neonacista, je to prijateľnejší termín, prihovára sa väčšiemu množstvu ľudí a zmestí sa do neho viac, ako do obdivu k runovému písmu a nordicko-slovanským mytológiám.

Po tom všetkom je teda nadmieru správne, že Ukrajina organizuje v zložitej situácii spomienku na milióny ukrajinských vojakov, ktorí padli v boji s nacizmom a na ktorých dnes zabúda moskovská propaganda.

V tom istom čase, budú oslavy aj v Moskve. Kiskovo okolie je naklonené neodporučiť prezidentovi cestu do Ruska. Lenže oslavy konca vojny nie sú o Kiskovi, Putinovi a Porošenkovi. Sú o tom, k čomu sa krajiny hlásia aj napriek tomu, že sa ich predstavitelia často správajú v rozpore s tým, čo môžeme nazvať odkazom padlých.

↗

Oslavy konce války nejsou totéž, co Putinovy narozeniny. Foto archiv WaC

Oslavy konca vojny nie sú Putinovými narodeninami a Kiskovi nehrozí, že by si ty to tak niekto vysvetľoval. Od čias Saddáma Husseina sa stalo moralistickým zvykom označovať každého autoritatívneho politika za Hitlera, ale Putin Hitlerom nie je. Svet, kde by sme narážali na ľahko identifikovateľné zlo, by bol príliš jednoduchým. Ak mohol spolupracovať Roosevelt a Churchill so Stalinom, vydrží Andrej Kiska jednu cestu do Moskvy a odnesie tam dôležité posolstvo. Svojou prítomnosťou, naozaj nemusí ostať na chlebíčky, povie, že si ruskú, nie Putinovu, obeť vážime aj napriek tomu, že Putin dnes robí všetko preto, aby si ju už generácie po nás vážiť prestali.

Ak pôjde Kiska do Moskvy, povie aj to, že Rusko bolo, ako radi hovoria americkí poradcovia, na správnej strane dejín, aj napriek tomu, čo sa dialo v Poľsku, v Pobaltí a neskôr v strednej Európe. Rusko, ktorého desiatky miliónov ľudí padli, musí vedieť, že si ho vážime za tieto obete, za oslobodenie koncentračných táborov a porážku Hitlera.

Kiska môže prispieť k tomu, aby Putin pochopil, že netrpíme rusofóbiou, že problémom je on a nie osemnásťroční chalani pochovaní na Slavíne. A samozrejme, že má ísť aj na Ukrajinu, aby Porošenkovi vyjadril našu solidaritu a zároveň mu jasne povedal, že súčasťou modernej ukrajinskej identity nemôžu byť neonacistické reflexy a nacionalizmus. Prezident Kiska zvládne obe cesty bez toho, aby mu to niekto vyčítal.