Každá dedina má svojich rodákov a niekedy aj osobnosti. Krajná Bystrá má Vasila Biľaka. A rakúsko-uhorského vojaka Alexandra Lintera. Ten sa preslávil tým, že padol na fronte prvej svetovej vojny a ostal na miestnom cintoríne.

V Krajnej Bystrej zjavne nepochopili, prečo sa stavajú pamätníky. To, že sa u vás narodil napríklad Vasil Biľak a aj napriek tomu, že polovica obce je pravdepodobne jeho rodinou a robievali spolu zabíjačky, ešte neznamená, že mu máte postaviť mramorovú tabuľu. To, že je niekto známy, nehrá pri takýchto rozhodnutiach úlohu. Kritériom je, ako ovplyvnil dejiny a či je dôležité si ho pripomínať. Vasil Biľak dejiny ovplyvnil a je dôležité, dokonca v týchto dňoch povinné, si ho pripomínať. No nie výstavbou pamätníka.

↗

Odpůrci připomínání Biľakova odkazu památníkem polili místo krátce po odhalení červenou barvou. Foto Ľuboš Lorenz, Peter Kalmus, FB

Chápem, že malá obec má štatisticky nízke šance na slávneho rodáka. A na Slovensku slávnych rodákov milujeme. Durčanský má svoju bustu, nezvestný Hlinka mauzóleum, aj Majk Spirit bude mať raz na Kopčianskej svoj kúsok mramoru. Len príbeh Vasila Biľaka nie je príbehom východoslovenskej succestory o tom, ako malý Vasilko vybehol s tromi buchtami do Prahy a stal sa úspešným startuperom. Vasil Biľak ostal nepotrestaným pozývačom ruských okupantov, človekom, ktorý sa podielal na zničení krajiny, jeho pričinením sa stal z našej vlasti obrovský pamätník ruského imperializmu, jeho meno je aj bez vašich rozhodnutí zapísané na každom kameni.

Prípad Biľak, Ďurčanský ukazuje, že nerozumieme celkom dobre tomu, prečo sa vlastne pamätníky stavajú. Čo nám majú pripomínať a pred čím nás majú varovať. V krajine rodákov stačí, že niekto odniekiaľ sa niekam dostal, tam niečo robil, pomohol aj svojim, doma, nezabudol na nich, vybavil telocvičňu, alebo obchvat, v Prahe, neskôr v Bratislave sa prihovoril, za rodákov, aj na návštevu prišiel, s delegáciou.

Lenže dejiny nie sú krštiny. Nevstupujeme do nich len preto, že sme sa niekde narodili, nefungujú v nich klanové väzby, nedá sa do nich prepašovať ako cez slovensko-ukrajinskú hranicu. Vasil Biľak vošiel do dejín na ruských tankoch, nie ako generál, ale ako vlastizradca, vďaka svojmu listu si urobil pamätník z celej krajiny. Postavil si ho sám, v 68, zmenil krajinu na mramor, do neho napísal mená našich rodičov. Obetoval ich všetkých, každým zničeným príbehom upevnil svoje miesto v dejinách a jeho odkaz je dodnes živý. Tisíce malých Biľakov obdivujú Putina, stavajú si svoje facebookové pamätníčky.

Vasil Biľak nie je takzvaná kontroverzná postava, nevieme o ňom povedať, že mal aj svoje „svetlé stránky“. Nemal, bol to najneschopnejší a najodpornejší predstaviteľ minulého režimu. Nešťastník Jakeš bol popri ňom Stevom Jobsom komunizmu. Vasil Biľak svojim otrockým myslením vošiel do dejín, dokonca ako ich spolutvorca. Len málokedy sa postave s tak mrzkými motiváciami a vlastnosťami podarí zničiť také množstvo životov. Napriek tomu, že nepoužíval dĺžne a koncom života žil utiahnutý ako rentiér v ukradnutej vile na Palisádach, ostal symbolom deštrukcie života rakovinou ideológie.