„Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje; tak cudzinec ako domorodec bude usmrtený, keď bude kliať Pánovo meno.“ Levitikus, 24:16

Ak islamista vystrieľa redakciu plnú liberálskych židoboľševických slobodomurárskych sorosovských fašistických kapitalistických buzerantov, čo sa rúhali Bohu, kresťan—tradicionalista musí mať zmiešané pocity: Nemal by si on vlastne otvoriť pivo a čipsy, vyložiť si nohy na stôl a užívať si šou?

Lenže kresťan—tradicionalista sa nechce dívať. On si chce zakameňovať.

Napokon, taký mohamedán, ten nie je ako my. Je agresívny a násilnícky a netolerantný. Treba ho vyhnať zo zeme našich otcov. Aj s jeho deťmi, ktoré nám tu nakotil. A keby tie deti už nebolo kam hnať, treba ich do zeme našich otcov zakopať.

Abu Bakr al-Bagdádí i Ajman al-Zavahírí prosia Alaha, aby v sebe kresťan—tradicionalista nenašiel len hnev, ale aj odvahu.

Veď pár tisíc európskych moslimov medzi bojovníkmi Islamského štátu, to je vám hrôza. V Európe žijú milióny nasledovníkov Proroka a bojovať ich je ochotná len takáto hŕstka? Chcelo by to pár pogromov v Londýne, Paríži a Berlíne. Potom by moslimská mládež pochopila, kde je jej miesto, inšaláh. Zatiaľ si totiž pokojne demonštruje spolu s kresťanmi, židmi i ateistami v uliciach Paríža. Proti teroru.

Násilie totiž nemá korene v  konkrétnej viere, ale v arogantnom presvedčení, že vaša viera je nielen jediná správna, ale pre všetkých aj záväzná a povinná.

V tomto bode ani niet medzi nasledovníkmi Ježiša a Mohameda veľkého rozdielu. Spočíva azda len v tom, že neexistuje spôsob, ktorým by islamisti mohli v Paríži nastoliť vládu šaríje, kým kresťanskí fundamentalisti , prinajmenšom na Slovensku, pravidelne ovplyvňujú svetské zákony. Ale, samozrejme, život nikomu neberú. Úplne ich uspokojí, keď mu ho zničia. A to sú, na kresťanov, fakt celkom civilizovaní.

Lebo „kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich,“ píše sa v kresťanskej Biblii. Bolo by však vrcholne nedôstojné ďalej citovať knihu Levitikus spôsobom, akým polovzdelaní islamofóbi vytrhávajú jednotlivé súry z Koránu. A bolo by to aj zbytočné. Nie písmo, lež skutky kresťanov sú rozhodujúce.

Netreba sa vracať k temným časom inkvizície či križiackych výprav. Stačí si spomenúť, aké to je, keď sa katolícky kňaz podpisuje pod zákony a nariadenia, ktoré nariaďujú priemyselné vyhubenie časti vlastných občanov. Mohli by ste namietať, že to neurobil v mene kresťanského Boha... a mýlili by ste sa: „Urobili sme to podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“ Tak komentoval deportácie Židov katolícky kňaz a prezident republiky Jozef Tiso.

Alebo si spomeňme na dobrých írskych kresťanov, ktorí nevraždili s menšou vervou, ako Chérif a Said Kouachiovci v redakcii Charlie Hebdo. Piateho januára 1976 dobrí írski katolíci postrieľali desať írskych robotníkov, ktorí sa previnili hlavne tým, že boli protestanti. Jedenásty, napriek osemnástim strelným ranám, prežil. Ťažko povedať, ktorý z dvoch Ježišov učinil ten zázrak. Protestantský alebo katolícky?

Ani posledné masové vyvražďovanie moslimov kresťanmi sa neodohralo počas križiackych výprav. Došlo k nemu pred necelým rokom, v Stredoafrickej republike.

Ak si naozaj myslíte, že kresťanstvo má nad islamom navrch, nech vás Cthulhu ochraňuje, Nyarlathotep nech sprevádza vaše kroky a Yog-Sothoth nech vám žehná. V skutočnosti majú navrch sebavedomí tolerantní ľudia nad neznášanlivými zakomplexovanými chudákmi. Bez ohľadu na rasu a svetonázor.