Rozvojový priemysel funguje podobne ako globálne hospodárstvo v rámci cyklov. Začína sa sľubmi o lepšom živote, pokračuje snahou tieto sľuby naplniť, ktorá je nasledovaná zistením, že sa to nepodarilo. Cyklus sa končí tam, kde sa nový začína — pri deklarovaní nových „rozvojových“ sľubov.

O počiatku tohto cyklu by sme mohli hovoriť v súvislosti so známym bodom 4 v inauguračnej reči prezidenta Harryho Trumana v roku 1944. Sľuboval v ňom výdobytky pokroku všetkým mier milujúcim národom. Myslel tým nekomumnistické národy a jeho cieľom bolo konkurovať medzinárodnému bratstvu, ktoré ponúkal Sovietsky zväz. Politika je aj po Studenej vojne kľúčom k porozumeniu „rozvojovému“ cyklu.

Zatiaľ posledný je známy ako Miléniové rozvojové ciele (MDGs) a vyznačuje sa širokým záberom, ktorý spája témy siahajúce od problematiky rodu, cez vzdelávanie až po životné prostredie. Boli kritizované z rôznych pohľadov. Za selektívny prístup, ktorý sa napríklad zameriava na primárne školstvo, ale zanedbáva stredné, za nízke ciele, ktoré sa navyše zakladajú na hodnotách z roku 1990, takže Čína a východná Ázia ich dosiahli ešte pred rokom 2000.

Je pritom otázne, nakoľko k nim prispela „rozvojová“ spolupráca a nakoľko metodológia zdôrazňujúca chudobu v zmysle nízkeho príjmu. Ten je navyše stanovený na úrovni 1,25 USD na osobu a deň — príliš nízkej vzhľadom na reálne potreby ľudí v krajinách globálneho Juhu. MDGs sú problematické v oblasti vzdelávania aj preto, že nemerajú kvalitu výučby, ale najmä dochádzku a podobné kvantitatívne ukazovatele.