Rozvojový priemysel funguje podobne ako globálne hospodárstvo v rámci cyklov. Začína sa sľubmi o lepšom živote, pokračuje snahou tieto sľuby naplniť, ktorá je nasledovaná zistením, že sa to nepodarilo. Cyklus sa končí tam, kde sa nový začína — pri deklarovaní nových „rozvojových“ sľubov.

O počiatku tohto cyklu by sme mohli hovoriť v súvislosti so známym bodom 4 v inauguračnej reči prezidenta Harryho Trumana v roku 1944. Sľuboval v ňom výdobytky pokroku všetkým mier milujúcim národom. Myslel tým nekomumnistické národy a jeho cieľom bolo konkurovať medzinárodnému bratstvu, ktoré ponúkal Sovietsky zväz. Politika je aj po Studenej vojne kľúčom k porozumeniu „rozvojovému“ cyklu.

Zatiaľ posledný je známy ako Miléniové rozvojové ciele (MDGs) a vyznačuje sa širokým záberom, ktorý spája témy siahajúce od problematiky rodu, cez vzdelávanie až po životné prostredie. Boli kritizované z rôznych pohľadov. Za selektívny prístup, ktorý sa napríklad zameriava na primárne školstvo, ale zanedbáva stredné, za nízke ciele, ktoré sa navyše zakladajú na hodnotách z roku 1990, takže Čína a východná Ázia ich dosiahli ešte pred rokom 2000.

Je pritom otázne, nakoľko k nim prispela „rozvojová“ spolupráca a nakoľko metodológia zdôrazňujúca chudobu v zmysle nízkeho príjmu. Ten je navyše stanovený na úrovni 1,25 USD na osobu a deň — príliš nízkej vzhľadom na reálne potreby ľudí v krajinách globálneho Juhu. MDGs sú problematické v oblasti vzdelávania aj preto, že nemerajú kvalitu výučby, ale najmä dochádzku a podobné kvantitatívne ukazovatele.

To, že vzdelávanie môže deti vzďaľovať ich rodičom a zároveň nemusí viesť k vytúženému lepšiemu životu kvôli nedostatku pracovných príležitostí, MDGs takisto zmerať nedokážu. Základný problém však MDGs majú spoločný s ich nasledovníkmi — Cieľmi udržateľného rozvojova (SDGs).

Takto politika nefunguje

V tejto chvíli sa nedá presne predpovedať akú formu tento nový prísľub dostane. Je otázne, ako bude odrážať zmeny v globálnom hospodárstve a geopolitické posuny na šachovnici svetovej politiky. Bezzubosť rokovaní v Riu de Janeiro v roku 2012 naznačuje, že podobne ako v prípade MDGs, aj tu pôjde o hľadanie najmenšieho spoločného menovateľa.

Množstvo konzultácií, ku ktorým dochádza nedokáže zaručiť, že hlasy podrobených, napríklad Maoistických geríl v Indii, budú vypočuté. Diferenciácia v rámci občianskej spoločnosti naznačuje, že medzinárodné organizácie sa celkom dobre zaobídu bez kritických hlasov od mimovládok, ktoré nie sú financované štátmi a korporáciami.

Základný systémový problém však pretrváva. Nachádza sa v predstave, že globálna komunita vedcov (a vedkýň), ktorej ide o blaho celého ľudstva a vie, čo je to „rozvoj,“ príde s ďalším „rozvojovým“ plánom a ten budú dobroprajné vlády presadzovať. To, čo v tejto schéme chýba rovnako, ako to chýbalo v schéme MDGs a predtým v schéme udržateľného rozvoja a predtým v schéme boja proti chudobe a základných potrieb a ešte predtým v modernizačných schémach je, že takto politika nefunguje.

V jej rámci dochádza ku konfliktom, k bojom medzi rôznymi záujmami a tieto boje znemožňujú predstavu celosvetového konsenzu o presadzovaní akýchkoľvek „rozvojových“ cieľov. Žiaden jeden svet neexistuje. Skutočné zmeny sú v rámci reálnej politiky, v ktorej sme všetci aktérmi, v tejto chvíli nereálne a vyžadovali by si omnoho radikálnejšie prístupy zo strany tých aktérov, ktorí nie sú zviazaní s najmocnejšími záujmami na planéte.

Agenda Severu voči Juhu?

To, čo sme videli pri MDGs bola absencia záväzných cieľov pre krajiny Severu. MDGs boli agendou Severu voči Juhu. Ten napĺňal zadané kritériá (so všetkými problémami, ktoré ich meranie prinášalo), zatiaľ čo Sever pritom asistoval. Ak by vlády skutočne usilovali o zmenu, prijali by záväzky, ktoré by sa neaplikovali na globálny Juh, ale ktoré by aplikovali sami na seba.

Mohli by sa rozhodnúť zaplatiť reparácie za kolonializmus, alebo zaistiť slobodu pohybu na planéte Zem pre všetkých jej obyvateľov. Mohli by usilovať o ekologickú spravodlivosť tým, že by sami sebe zakázali nadmernú spotrebu v podobe prejazdených a prelietaných kilometrov, využívaní neobnoviteľných energetických zdrojov alebo konzumácii mäsa. Všetko toto by boli zásadné obmedzenia, na ktoré však vlády nepristúpia.

Možno sa rozhodnú prijať menej obmedzujúce záväzky (hoci tak už dávno mohli urobiť) a štátom a korporáciami kooptovaná časť občianskej spoločnosti to bude považovať za úspech. Pri presadzovaní týchto záväzkov však očakávajme reálne politické boje, z ktorých vyjdu víťazne najsilnejší politickí aktéri. Cyklus nového rozvojového sľubu bude opäť narušený politikou, aby mohol byť opätovne obnovený a legitimizovať to, čo spôsobuje jeho pravidelne sa opakujúce neúspechy.

Text vyšiel v Pontis Digest 1/2014.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.