V pondelok 10. januára začala spoločnosť Immocap ohradzovať plotom bratislavský Istropolis, bývalý Dom odborov, ako prípravu pred jeho zbúraním. Ikonický kultúrno-spoločenský komplex, s najväčšou kongresovou sálou na Slovensku, je špičkovým príkladom povojnovej moderny, dnes populárnej pod názvom brutalizmus.

Od roku 2017 budovu vlastní práve developer Immocap, ktorého vysoký stavebný plot teraz zaberá široký perimeter z Trnavského mýta, jedného z najrušnejších priestranstiev hlavného mesta. Obsadenie verejného priestoru okolo spustnutého a vyprázdneného objektu je zavŕšením dlhodobého úsilia vytvoriť z neho v očiach verejnosti obťažujúcu ruinu bez hodnoty, ktorú má nahradiť projekt „Nový Istropolis“ s dominantnou administratívnou a obytnou funkciou.

Prvotné vyhlásenie o búraní pôsobilo ako ďalšia z mediálnych hier developera. Na úradnej tabuli Mestskej časti Bratislava Nové mesto totiž nebolo zverejnené žiadne rozhodnutie stavebného úradu. Až na základe žiadosti o informáciu, desať dní po mediálnej kampani o búraní, sa verejnosť dozvedá, že úrad ukončil utajené konanie o búracom povolení už 17. decembra.

Lehoty na odvolanie pominuli a Immocap môže búrať napriek tomu, že mu chýbajú zásadné úradné povolenia týkajúce sa pripravovanej novej zástavby. Ministerstvo životného prostredia totiž nechalo developera prepracovať dokument o dopadoch projektu na životné prostredie (EIA) a Magistrát mesta Bratislava mal zase výhrady k nesúladu návrhu s územným plánom.

Verejné inštitúcie mlčia. Mlčia s plným vedomím toho, že ide o mimoriadne citlivú a kontroverznú tému. Mestská časť Nové mesto totiž nie je zo zákona povinná zverejniť rozhodnutie o búraní na svojej úradnej tabuli, ak sa nedotýka väčšieho počtu účastníkov konania, teda vlastníkov objektov priamo stavebne spojených s búraným objektom.

Obyvatelia okolitej hustej zástavby, odborníci, či široká verejnosť boli developerom a predstaviteľmi mestskej časti úplne odignorovaní a nedostali ani len šancu na vyjadrenie.

Určité možnosti právne napadnúť toto rozhodnutie však zostávajú a predznačujú, že k úplnému zbúraniu nemusí prísť tak skoro. Aktuálne horúčkovité odzbrojovanie Istropolisu prostredníctvom odstraňovania efektného mramorového obkladu, rovnako ako postavenie plotu pre verejnosť, signalizujú, že už je o všetkom rozhodnuté. Legálne však ešte celkom nie je.

Plot zároveň vytvára dojem, že pohyb v bezprostrednom okolí budovy je pre chodcov nebezpečný. Takáto stratégia vytvárania prekážok zabíja pre developera hneď niekoľko múch jednou ranou.

Podľa PR developera má oplotenie „okrem štandardnej funkcie poslúžiť aj ako komunikačný prostriedok s verejnosťou.“ Developeri tak nielenže znehodnotili a obmedzili funkčnosť časti centra Bratislavy, ale po masívnej mediálnej kampani rozšírili svoju propagáciu projektu Nového Istropolisu aj do fyzického verejného priestoru.

Plot znemožňuje prístup k bezprostrednej blízkosti budovy a zabraňuje tak neželaným pohľadom verejnosti a odporcov búrania. Pôsobí pacifikačne: zneprístupnením časti verejného priestoru pred budovou komplikuje možnosť protestných akcií a zhromaždení. A nakoniec, znepríjemnenie každodenného pohybu mestom môže postupne aj odporcov búrania viesť k tomu, že uprednostnia projekt Nového Istropolisu pred takto degradovaným priestorom, len aby sa niečo pohlo.

Ničenie vlastného majetku a jeho okolia, vytváranie negatívneho mediálneho obrazu a znepríjemňovanie každodennej skúsenosti obyvateľov, je učebnicovým príkladom stratégií, ktoré používajú developeri po celom svete pre maximálne zhodnotenie zastavaných území. Obzvlášť v postsocialistických krajinách je to aj nástroj, ako získať a vyťažiť verejnú kultúrnu a spoločenskú infraštruktúru vybudovanú v minulej ére.

Čím väčšia démonizácia niekdajšieho Domu odborov ako emblému totalitného režimu, tým hladší priebeh privatizácie v podobe mlčania úradov a inštitúcií, ktoré by mali chrániť verejný záujem. Čím ostentatívnejší obraz chátrania, nebezpečnosti, zastaralosti a ekologickej neudržateľnosti „molocha“ Istropolisu, tým menší odpor verejnosti pri akceptácií nového developmentu, ktorý počíta s postavením vežiaka vyššieho ako Národná banka, momentálne najvyššia budova v meste.

História Istropolisu

Dom odborov, techniky a kultúry (DOTK), ako sa pri svojom vzniku nazýval, je emblematickým objektom masívneho budovania verejných stavieb v socialistickom Československu. Monumentálna ústredná fasáda komplexu, tvoriaca akýsi ohromný zuborez obložený exotickým kubánskym mramorom, bola už od svojho dokončenia v roku 1981 prijímaná s rozpakmi ako moderna „značne oneskorená“.

Vnútorné vybavenie so šiestimi veľkými spoločenskými sálami a desiatkami miestností pre voľnočasové aktivity a  krúžky však spoločnosť akceptovala ako to najmodernejšie, čo pre kultúrne verejné podujatia bolo na Slovensku postavené. Bol to crème de la crème dobovej architektúry a dizajnu, na ktorého vzniku sa podieľala nielen trojica oceňovaných architektov Ferdinand Konček, Iľja Skoček, Ľubomír Titl, ale aj množstvo ďalších výtvarníkov a dizajnérov, medzi ktorými nechýbali ani umelci ako Jozef Jankovič či Milan Dobeš.

Kongresová sála s kapacitou 1300 miest, panoramatické kino, experimentálna divadelná scéna, či divadlo pre deti, boli skrátka špičkou architektonických riešení a technického vybavenia v Bratislave a na Slovensku. A to sa zásadne nezmenilo ani po roku 1989. Paradoxne, aj celkom príznačne, sa po výročných zjazdoch Komunistickej strany Slovenska konal prvý zjazd revolučného hnutia Verejnosť proti násiliu práve tu.

Ako väčšina diel povojnovej moderny sa po revolúcii Istropolis stal cieľom antikomunistickej kritiky. Moderná monumentalita, abstraktnosť, dôsledné aplikovanie princípu rozvoľneného urbanizmu a nevšímavosť k historickej štruktúre miesta sa pre mnohých ľudí stalo synonymom komunistickej zlovôle, a to špeciálne v prípade bývalého domu ROH, kde sa konali aj zjazdy Strany.

V ošiali individualizmu a súkromného vlastníctva sa aj veľkoryso budovaná verejná kultúrno-spoločenská infraštruktúra začala považovať za omyly predchádzajúceho režimu. Odborári, ktorí dom vlastnili a prevádzkovali až do roku 2017, sa takisto sťažovali na neefektívnosť a zastaranosť Istropolisu. Nezdá sa však, že by sa usilovali o jeho modernizáciu, keďže vôbec neinvestovali do jeho rozvoja. Ba čo viac, budovu ponechávali úplne bez údržby.

Jednotný majetkový fond Odborových organizácii na Slovensku (JMF), ktorý zdedil väčšinu majetkov ROH, sa k Istropolisu správal macošsky, no zároveň aj „kšeftársko-kapitalisticky“, ako spomína prvý porevolučný minister kultúry Ladislav Snopko, ktorý sa už na začiatku 90. rokov snažil Istropolis od Odborov odkúpiť.

O necelé dve dekády sa odkúpenie nepodarilo ani mestskej časti, ani mestu. To sa po strate Parku kultúry a oddychu usilovalo nahradiť chýbajúcu kultúrnu infraštruktúru a v roku 2006 chcelo tento komplex odkúpiť za 200 miliónov korún. Odborári ponuku odmietli a komplex predali o jedenásť rokov neskôr dvom developerom, skupinám Immocap a YIT.

Ti v blízkosti územia už realizovali svoje projekty, oba spojené s búraním historickej architektúry. Immocap na mieste zanedbaných kúpeľov Centrál postavil rovnomenné nákupné centrum, YIT zbúralo veľkú časť historického priemyselného komplexu pivovaru Stein pre výstavbu rovnomenného bytového komplexu.

Cenu, za ktorú developeri Istropolis odkúpili, verejnosť nepozná, pretože Odbory nie sú povinné zverejňovať informácie o finančných transakciách tak, ako iné verejné inštitúcie.

Developerský feudalizmus

Zákulisné praktiky rozhodovania sa teda stali stratégiou developera už od momentu kúpy Istropolisu. Už v roku 2018 YIT odpredalo svoj vlastnícky podiel a Immocap sa stal jediným vlastníkom komplexu.

Developer postupoval zdanlivo štandardným otvoreným spôsobom. Zorganizoval medzinárodnú architektonickú súťaž s hviezdnym obsadením, jej zadanie a výsledky však pred verejnosťou tají a rovnako nesprístupnil ani odborné analýzy stavu objektu. Podľa jeho slov pritom súťaž aj analýzy preukázali, že Istropolis nie je možné rekonštruovať a je nutné ho zbúrať.

Architektonický projekt Nového Istropolisu od holandského ateliéru KCAP, odprezentoval developer v roku 2019 s veľkou pompou verejnosti. Nové kongresové centrum, ktoré má vzniknúť na mieste bývalého Domu odborov, je typickým produktom globálnej architektúry.

Na vizualizáciách dominantná multifunkčná sála však v skutočnosti tvorí len menšiu časť z hustej zástavby komerčných priestorov, administratívy a bývania. To, že súčasťou komplexu má byť aj vežiak prevyšujúci Národnú banku, sa verejnosť mohla dozvedieť iba vďaka povinným dokumentom, ktoré musel investor zverejniť v rámci posudzovania EIA.

Bratislava je tak typickým príkladom post-komunistického mesta, v ktorom stigmatizácia modernistickej architektúry ako emblému totalitného režimu, vlastná neistota a zakomplexovanosť a nekonečné doťahovanie sa na európske metropoly legitimizujú bezohľadné praktiky developerov a komodifikáciu verejných priestorov.

Namiesto nájdenia a zhodnotenia vlastnej špecifickej identity v industriálnej architektúre konca 19. storočia a modernistickej architektúre 20. storočia Bratislava upadá do developerského feudalizmu. Pár veľkých súkromných hráčov si mesto rozdelilo medzi sebou na vlastné sféry vplyvu: finančná skupina J&T má Dunajské nábrežie a Podhradie, Penta stred bratislavského „downtownu“, HB Reavis ovláda Nivy.

Títo novodobí zemepáni bohatnú predovšetkým z finančných špekulácií, z cirkulácie a tokov abstraktného kapitálu, v ktorom sa každá nová budova stáva predovšetkým garanciou pre finančné transakcie. Zároveň ale presne a prísne regulujú, kto na ich území môže bývať, tráviť čas, pohybovať sa. Využívajú na to rôzne technológie — od klasických plotov a slabo platených SBS-károv, po monitorovanie priestoru a akceleráciu gentrifikačných procesov.

„Odkrývame potenciál mesta“, tvrdí developer Immocap na svojej webovej stránke. Toto „odkrývanie“ sa však deje prostredníctvom bezohľadného odstránenia všetkého, čo stojí v ceste novému developmentu — napríklad mestských kúpeľov, alebo Domu odborov.

Projekt Nového Istropolisu prezentuje ako „svetovú architektúru“. Paradoxne sa tak deje v čase, kedy trendy v architektúre, aj vzhľadom na environmentálne dopady, idú presne opačným smerom. V roku 2021 napríklad získalo prestížnu cenu Pritzker Prize francúzske architektonické štúdio Lacaton & Vassal, známe svojim princípom „never demolish“ (nikdy nebúrať).

Verejná správa ako vykonávateľ špinavej práce

Developerský feudalizmus sa síce oháňa jazykom inovácií, technológií, fetišizuje „novosť“ (Nový Istropolis, Nové Lido, Nové Nivy), ale pri získavaní a spravovaní priestorov aplikuje stredoveké metódy.

Jednak mobilizuje sebanaplňujúce sa proroctvá, ako sme videli vyššie, a zároveň dáva verejnú správu do pozície vazala a vykonávateľa špinavej práce: úrady štátu a mesta prispôsobujú územné plány, budujú a poskytujú infraštruktúru, rozdávajú dotácie, odrážajú útoky verejnosti.

Nie je pravda, že sa odborná aj laická verejnosť „zbadala“ až po oznámení búrania. Aktivity spojené so záchranou a zhodnotením architektonických kvalít Istropolisu začali už v roku 2019. DOCOMOMO Slovensko, ako člen medzinárodnej organizácie zaoberajúcej sa výskumom a ochranou moderného architektonického dedičstva, vyjadrilo nesúhlas s plánom zbúrať Istropolis a podalo podnet na jeho zápis za Národnú kultúrnu pamiatku. V tom čase sa budova už tešila záujmu domácich odborníkov a publikácia fotografky Herty Hurnaus z roku 2007 ho dostala aj do medzinárodnej pozornosti.

O zmene vzťahu verejnosti k tejto budove, ale aj celkovo k povojnovej moderne, svedčí aj petícia Zachráňme Istropolis, ktorú podpísalo takmer jedenásť tisíc ľudí. Vedenie Pamiatkového úradu však dodnes nevydalo k podnetu stanovisko. Napriek tomu, že pamiatková komisia, ako jeho interný rozhodovací orgán, odporučila vyhlásenie Istropolisu za pamiatku už v roku 2020.

Nečinnosť a alibistické vyjadrenia dočasne vymenovaného riaditeľa Pamiatkového úradu Radoslava Ragača, ktorý zhadzuje zodpovednosť na mesto, sú len ďalším dôkazom slabej vyjednávacej pozície verejných inštitúcií.

Vyjadrenia Magistrátu sú nejednoznačné: primátor Matúš Vallo nedal vo veci principiálne stanovisko a odvoláva sa na Metropolitný inštitút, ktorý posudzuje výstavbu v meste. Ten síce priniesol konkrétne výhrady voči projektu a jeho nesúladu s územným plánom, no v zásade ide o technikálie, ktoré developer skôr či neskôr upraví. Búraniu to nezabráni.

Postoj spomínaných orgánov je len ďalším dôkazom slabej vyjednávacej pozície verejných inštitúcií a pokračovaním zákulisných snáh vyťažiť maximum z tohto vzácneho územia Bratislavy — ideálne tiež s finančnou podporou z verejných zdrojov.

Immocap sa s projektom Nový Istropolis uchádzal o získanie dotácie šesťdesiat miliónov eur z verejných zdrojov na vybudovanie Národného kultúrneho a kongresového centra (NKKC). Ako hlavný argument pre búranie Istropolisu uviedol developer nemožnosť prebudovať jeho aktuálnu sálu na trojtisícovú kapacitu návštevníkov, ako požadovala výzva projektu NKKC.

Immocap nakoniec súťaž na konci roku 2021 vyhral, avšak bývalý premiér a súčasný minister financií Igor Matovič, s aroganciou sebe vlastnou, odmietol uznať výsledky ako vopred dohodnutý kšeft Petra Pellegriniho, developera Immocap a iniciatívy NKKC (za ktorou stojí Globsec a hudobníci na čele s Martinom Valihorom). Zároveň prisľúbil, že zorganizuje novú transparentnú súťaž. Vo svetle týchto skutočností Immocap od trojtisícovej vízie sály ustúpil.

Umenie ako užitočný idiot

Za vybudovanie kultúrnej infraštruktúry teda v developerskom feudalizme musí verejná správa odvádzať poplatky súkromným investorom vo forme dotácií z verejných zdrojov. Zároveň ale umenie a kultúra prepožičiavajú novým štvrtiam a susedstvám stereotypnú auru originality, kreativity a inovácií. Developeri, ktorí sa chcú ukázať ako osvietení a pokrokoví, sa preto snažia udržiavať so súčasným umením kontakt.

Peter Lukeš, zakladateľ a predseda predstavenstva spoločnosti Immocap, je zároveň spoluorganizátorom Ceny Oskára Čepana pre vizuálnych umelcov a umelkyne do štyridsiatich rokov, a to skrz iniciatívu collective. Túto „privátnu galériu umenia“ a „platformu na podporu súčasného umenia“ prevádzkuje Lukeš spolu so svojou partnerkou, bývalou novinárkou Silviou Kušnírovou.

Ide o klasický model investície do tvorby mladých tvorcov s nádejou, že sa táto investícia zhodnotí, keď sa presadia a etablujú. Zároveň sú tieto filantrokapitalistické praktiky pomerne lacným PR nástrojom, ktorý umožňuje aspoň čiastočne si očistiť meno zaťažené nástenkovými tendrami a vopred dohodnutými štátnymi zákazkami.

Peter Lukeš sa na slovenskej podnikateľskej scéne pohybuje už od čias mečiarizmu, a to najmä v oblastiach realít a IT, ale tiež automobilového a herného priemyslu. Na svojom konte má niekoľko korupčných káuz a obvinení z netransparentných praktík v biznise so štátom.

Sú to hlavne kauzy Lukešových firiem Columbex International a Ditec pri získavaní štátnych zákaziek v IT oblasti, na ktoré v článku pre Hospodárske noviny upozorňoval tiež Ján Kuciak. Príkladov je ale oveľa viac: vývoj portálu finančnej správy pridelený Ditecu bez súťaže (2013), dodatkové zmluvy s riaditeľstvom Daňového úradu (2002-2013), systém pre elektronické colné konanie, ktoré sa ukázalo ako primitívne a nefunkčné (2017), zbytočný tender už existujúcich služieb pre Ministerstvo financií (2017).

Pointou nemá byť morálne odsúdenie finalistov Ceny, ktorí prijímajú finančnú od Lukešovej iniciatívy a tiež od J&T ako jedného z hlavných sponzorov. Kým však developeri a bankári vedia presne, čo robia, keď investujú do súčasného umenia, umelci a umelkyne za pár omrviniek ponúkajú rozptýlenie, lacné PR a investíciu, ktorá má potenciál časom sa zhodnotiť.

Tieto omrvinky (výška podpora zo strany collectivu a J&T nie je na stránke Ceny zverejnená, väčšinou však pri podobných podujatiach ide o vyslovene smiešne sumy, v rádoch niekoľko tisíc eur) navyše pochádzajú z vyťažovania a komodifikácie verejného priestoru, z obchádzania a rozkladu demokratických princípov, ale aj pravidiel férovej ekonomickej súťaže, ktorá má byť východiskom kapitalizmu.

Spektákl demokratických procesov

Je teda možné, že developer ešte vonkoncom nemá vyhrané. Pri prechádzaní popri vznikajúcom plote na Trnavskom mýte však mnohým miestnym pravdepodobne vyvstane paralela s bolestivou kauzou PKO. Legendárnu spoločenskú sálu Parku kultúry a oddychu na dunajskom nábreží zbúrali pred šiestimi rokmi, po tom, ako ju roky prekrýval stavebný plot.

Aj skaza PKO sa začala pokútnym predajom verejného majetku a úsilím o umŕtvenie, fyzickú degradáciu populárneho spoločenského miesta. Komunálni politici povolili jeho zbúranie pod prísľubom výstavby novej modernej sály.

Developer Henbury Development (dnes Woal), za ktorým stoja spoločnosti J&T Real Estate a Cresco Group, pritom až minulý rok získal posudok EIA i stavebné povolenie, ale zatiaľ len na bytové komplexy. A spoločenská sála? Tá sa v procese pretransformovala na nikým nežiadané planetárium, marketingovo neúspešne prezentovaného projektu blobu, pre ktorý sa vzápätí vžila prezývka „červené hovno“. Na nábreží však dnes nestojí ani to.

Kauza PKO a kauza Istropolis sú obzvlášť frustrujúce preto, že v nich nesúhlas odbornej aj širokej laickej verejnosti s búraním ikonických stavieb naráža na aroganciu developerov a slabosť a alibizmus verejnej správy.

Metódy občianskej angažovanosti a protestu sú síce legálne, ale ukazujú sa ako načisto nefunkčné. Pôsobia skôr ako neškodný spektákl demokratických procesov, ktoré sú o to symbolickejšie, o čo väčšia časť mesta sa prepadá do lénneho systému nových developmentov.

Projekt Město/Fórum pro snesitelnější každodennost je výsledkem spolupráce kolektivu 4AM, z. s. a Centra pro média, ekologii a demokracii, z. s. (CMED). Finančně je podpořen grantem z Islandu, Lichtenštenjska a Norska.