Naše vysoké školstvo potrebuje viac teórie a menej praxe.

Viem si predstaviť nechápavú otázku: ako to myslím? Je predsa všeobecne známe, že praxe je málo, teórie priveľa, domáce univerzity sú slabé, učitelia používajú zastaralé metódy a ani v medzinárodných rebríčkoch akosi neexcelujeme. O čo mi teda ide? Potrebujeme byť pripravení do zamestnania, potrebujeme stáže a start-upy, potrebujeme kritické myslenie! To predsa vedia nielen študenti, ale i dekani a rektori. Keďže sme pochopili, že situácia je skutočne vážna, v panike sme si vysúkali rukávy a — hej, rup! — už to spolu na našich kampusoch ťaháme k svetlým zajtrajškom, rovno v ústrety žiarivým vrcholom rebríčkov.

V rebríčkoch pritom ale vôbec nemusíme byť.

Naše akadémie totiž nie sú pompézne pomenovanými centrami excelentnosti, ale centrami fetišizmu rebríčkov. Medzinárodných i domácich, školy zoraďujeme podľa úspešnosti absolventov na pracovnom trhu, miery spolupráce so súkromným sektorom, nástupnej mzdy absolventov; kritérií je na priehrštia, stačí si nakombinovať podľa chuti. Lenže tomu najpodstatnejšiemu poradové číslo priradiť nevieme.

↗