Za svoju politickú kritiku býva Chomsky niekedy označovaný ako „Žid, ktorý nenávidí sám seba“ alebo ako „neloajálny Američan“, ktorého zožiera pocit viny. Ako však sám hovorí, so zločinmi, ktoré sú vykonávané v našom mene, by sme mali byť oboznámení nie preto, aby sme sa utápali v pocite viny, ale aby nás viedli k ich náprave.

V prvom rade sme podľa neho zodpovední za predvídateľné dôsledky našich činov a nie za činy niekoho iného. Mali by sme sa preto zaujímať nie o to, čo urobili Rusi, Číňania a Severokórejčania alebo iní, ale o to, čo robí naša vlastná strana alebo vláda. Taká je jeho odpoveď Američanom, ktorí cynicky prehliadajú to, čoho sa vo svete dopúšťa ich krajina, ale aj všetkým Neameričanom, ospravedlňujúcim zločiny vlastnej krajiny zvaľovaním všetkej viny na Spojené štáty. Pokrytectvo je na oboch stranách — aj takto by sa dala zhrnúť Chomského etika, v ktorej duchu už viac ako 50 rokov komentuje svetové dianie.

Záujemcom o štúdium jazyka je Chomsky známy skôr ako lingvista. Na tomto poli vystupuje ako predstaviteľ racionalistickej teórie, podľa ktorej na svet prichádzame s akousi vrodenou matricou jazyka. Výskum v tejto oblasti preukazuje to, čo v staroveku naznačoval už Platón a v novoveku rozpracoval Descartes, a to, že deti preukazujú väčšie schopnosti, než aké mohli získať učením sa.

Súbory viet, ktoré absorbuje akýkoľvek jednotlivec počas raného vývoja, nevysvetľujú, ako je možné, že sme schopní vytvárania a kombinovania pojmov v takej miere, v akej to robíme. Dôležitú súčasť ľudskej podstaty preto musí tvoriť kreativita. Práve tvorivá stránka používania jazyka je jedným zo základných faktorov odlišujúcich jazyk človeka od zvieracích sústav komunikácie.

Vzťah medzi Chomského teóriou jazyka a politickými postojmi, ktoré zastáva, je však iba abstraktný. Veda prostredníctvom svojich nástrojov nedokáže zodpovedať otázky o tom, ako najlepšie uspokojiť ľudské potreby, ani aké politické zriadenie by sa na základe toho malo nastoliť.

↗

Rozdeľuj a panuj

Politicky angažovať sa Chomsky začal až v roku 1964, keď cítil, že by mal vystúpiť proti „invázii“ Spojených štátov do Vietnamu. Svoj odpor proti tejto a iným vojenským agresiám zakladá na zásade, že nijaká veľmoc nemá právo ani kompetenciu rozhodovať o spoločenskom a politickom zriadení inej krajiny. Ide v podstate o zásadu Charty Spojených národov (1945), ktorá sprísňuje použitie vojenskej sily, a Bezpečnostnej rady OSN, sankcionujúcej ohrozenie mieru a akty agresie na medzinárodnom poli.

Spojené štáty častokrát nerešpektujú štátnu suverenitu a ignorujú princípy medzinárodného práva, kedykoľvek sa im to hodí. Vo svete tak namiesto zákona vládne násilie a stav, v ktorom si veľmoci robia, čo chcú a kde majú ich záujmy prednosť pred vznešenými princípmi.

Usporiadanie sveta sa po druhej svetovej vojne podriadilo potrebám americkej ekonomiky. Každej časti nového svetového poriadku bola prisúdená určitá špecifická funkcia: veľké výrobné haly Nemecka a Japonska mali viesť priemyselné krajiny; tretí svet sa mal stať zdrojom surovín a trhu.

Úlohou vlády USA bolo zabezpečiť všetky tieto oblasti v odľahlom svete. Na jednej strane to vykonáva prostredníctvom zastrašovania svojím vojenským arzenálom a nukleárnymi zbraňami, na druhej získavaním spojencov vo vyšších vrstvách byrokracie iných krajín, ktoré sa obohacujú, zatiaľ čo slúžia záujmom zahraničných investorov. Hlavné slovo totiž nemajú Spojené, ani iné, štáty.

V kapitalistických krajinách si svoje ekonomické privilégiá a politickú moc chránia a udržiavajú veľké korporácie a ich elitní manažéri. Medzi obyvateľstvom sa súhlas s ich krokmi dosahuje prostredníctvom určitých foriem propagandy, ktoré zabezpečujú, aby si bežní občania mysleli, že riadenie spoločnosti musí ostať v rukách malej skupinky.