Môže byť pre niekoho prekvapujúce, že sme sa v ďalšej sociálnej reportáži presunuli do najbohatšieho slovenského regiónu — Bratislavského kraja. Miera evidovanej nezamestnanosti sa tu pohybuje na úrovni 3,72 % (apríl 2017, ÚPSVaR). To, že naše hlavné mesto ponúka najpestrejší výber pracovných miest a že sem prichádza pracovať najväčší počet obyvateľov z rôznych kútov Slovenska je všeobecne známe. Boli sme preto zvedaví, ako sú so svojou prácou spokojní pracujúci v Bratislave. Oslovili sme pracovníkov bratislavského automobilového závodu.

Prvá respondentka má 60 rokov, pochádza z východného Slovenska. Pracuje ako manipulantka. Vykladá súčiastky na pohyblivý vozík, ktorý ich vezie na montážnu linku. Pracuje sedem a pol hodiny denne v štvorzmennej nepretržitej prevádzke.

Ste spokojná s vašou prácou? Ako dlho pracujete na tejto pozícii?

Áno, som spokojná. Pracujem tu 5 rokov. Páči sa mi táto práca, baví ma. V minulosti som pracovala ako šička, 35 rokov som šila, časom to už človeka zunuje iba sedieť a šiť. Teraz mám pohyb.

Vedeli by ste popísať pracovné podmienky, prostredie, atmosféru na pracovisku? Ako vnímate spôsob kontroly vašej práce, či komunikáciu nadriadených s vami?

Nepociťujem nejak zvláštne kontrolu, občas máme audit. Musím povedať, že sa robí dobre. S mojim nadriadeným, supervízorom, som spokojná. Nemám pocit, že by sa vyvyšoval, alebo niečo podobné.

Fungujú na vašom pracovisku odbory?

Áno, sú odbory. Ja som donedávna pracovala cez pracovnú agentúru. Ako kmeňový zamestnanec pracujem 3 mesiace, zatiaľ som v skúšobnej dobe.

Vnímate rozdiely v postavení agentúrneho a kmeňového zamestnanca?

Je lepšie pracovať ako kmeňový zamestnanec, hlavne pre mladých. Napríklad ako zamestnanci agentúry nedostanú po roku zmluvu na dobu neurčitú, čo je nevýhoda v prípade, keď by si chceli vziať hypotéku. Je tam aj finančný rozdiel, kmeňový zamestnanci dostávajú 13. a 14. plat.

Ako vnímate možnosť kariérneho rastu na vašom pracovisku?

Ja som nepostúpila, pretože som pracovala cez agentúru. Nikde som sa nepýtala, pretože ma to bavilo a baví na tejto pozícii. Kmeňovým zamestnancom zvyšujú platové triedy po odpracovaní určitej doby. Napríklad mne po troch mesiacoch skúšobnej doby tiež zvýšia platovú triedu. Kariérny rast je možný, môj synovec je tu trinásť rokov a vypracoval sa až na supervízora.

Čo pre vás znamená práca?

Keď nemáš prácu, nemáš chlieb. Viem, čo to znamená. Keď začala finančná kríza, zrušili závod, kde som pracovala 35 rokov. Keďže som mala už svoj vek, nevedela som si nikde nájsť prácu. Dostávala som podporu v hmotnej núdzi: 118 eur. Mala som šťastie, že som vlastníčka bytu a mala som tým pádom menšie výdavky na bývanie. Taktiež som nepotrebovala peniaze na lieky. Uznajte, pracovala som celý život. Keď príde človek o prácu, je to strašné. Čiže predtým, ako som prišla pracovať sem, žila som v hmotnej núdzi polroka, dostávala som 118 eur. Je to rozdiel, keď to porovnám s tým, ako zarábam v súčasnosti. Som rada, že ma tu zamestnali, práca ma baví, síce nie som s rodinou, bývam na ubytovni, ale človek si zvykne na všetko.

Aké sociálne vyžitie vám umožňuje vaša práca, ako trávite voľný čas? Vyžijete z  Vašej výplaty, alebo potrebujete aj druhú prácu?

Voľný čas trávim tak, že sa idem poprechádzať a nakúpiť si, najčastejšie do nákupného centra, vybavím si, čo potrebujem. Do divadla alebo za kultúrou nechodím, keďže nie som z Bratislavy, nemám tu ani kamarátku, ktorá by išla so mnou. Druhú prácu nepotrebujem. Viete, keď som pracovala ako šička, zarobila som minimálnu mzdu. Tu zarobím oveľa lepšie, raz toľko. Je to síce tak, že bývam na ubytovni, no teraz ako kmeňovej zamestnankyni mi prispievajú na ubytovanie.

Povedali ste, že ste spokojná s vašou prácou. Je niečo, čo by ešte zlepšilo vašu situáciu?

S prácou som spokojná. Ideálne by to bolo, keby som mala prácu doma.

Vedeli by ste povedať, kedy bolo vaše najlepšie životné obdobie, kedy sa vám najlepšie pracovalo a boli ste najspokojnejšia?

Žilo sa mi dobre, keď som bola mladá. Teraz som preč od rodiny. Nechcem rozprávať tak, že za komunistov bolo lepšie. Ale je pravda, že vtedy sme sa mali dobre, aj sme vyžili a rodiny boli pokope. Teraz musia mladí odísť. Aj ja som odišla od vnúčat. Vždy hovorím, že mladí by mali byť s rodinou. Nie je to dobré, keď vychováva len jeden rodič, alebo babka či dedko. Pamätám si, že keď som bola ja mladá, bolo to inak. Videla som, ako rodiny spolu s deťmi chodili po výletoch, po kultúrnych pamiatkach. Aj naša rodina, ja mám dve dcéry, bola pokope. Všetci sme pracovali a žili v jednom meste. Taktiež vnímam rozdiel aj v tom, že predtým sme zaplatili za trojizbový byt s ústredným kúrením 600 korún, teraz zaplatíte 200 eur. Človek sa uspokojí aj s málom, ale keď sa takto dvíhajú ceny, je to neúnosné. Nemôže ísť predsa každý pracovať do Bratislavy. Doma je doma. Tiež je pravda, že dakedy išli ženy do dôchodku vo veku 53-54 rokov, ja pôjdem ako 61 ročná. To všetko sú obrovské rozdiely.

***

Respondentka je príkladom toho, že človek, ktorý pracuje celý život, v preddôchodkovom veku o prácu príde, ocitne sa v hmotnej núdzi, je napokon nútený odísť zo svojho bydliska a od svojej rodiny na druhý koniec republiky. Počas celého rozhovoru bola z respondentky citeľná skromnosť. S prácou je spokojná, nesťažovala si na nič, len podotkla, že by bolo ideálne, ak by mala prácu doma. Pracujúca pripisuje veľký význam usporiadanému rodinnému zázemiu — súčasnú realitu cestovania živiteľov rodiny za prácou na veľké vzdialenosti vníma intenzívne vo svojom okolí i na základe svojej vlastnej skúsenosti. Tento trend hodnotí negatívne. Skromnosť respondentky je pochopiteľná. Keď si uvedomíme, že pracovala 35 rokov za minimálnu mzdu a v súčasnosti, ako sama uvádza, zarába raz toľko a navyše je vo veku, kedy je náročné sa zamestnať, len ťažko si vieme predstaviť, že by sa vo svojej situácii sťažovala. Respondentka jasne definovala rozdiely, ktoré pozoruje v spôsobe života pred rokom 1989 a v súčasnosti: zvyšujúci sa vek odchodu do dôchodku, rast životných nákladov a problémy rodinného života vyplývajúce so sťahovania sa za prácou. Pracujúca o sebe prezradila, že svoj voľný čas využíva na zabezpečenie si základných životných potrieb a o politiku sa nezaujíma.

Druhý respondent má taktiež 60 rokov, pochádza z Vojvodiny. Pracuje na vysokozdvižnom vozíku, ako uvádza, bežne osem hodín, v prípade nadčasov aj šestnásť hodín denne na tri zmeny. Svoju prácu nepovažuje za náročnú.

Ste spokojný s vašou prácou? Ako dlho pracujete na tejto pozícii?

Pracujem na tejto pozícii už šesť rokov. S prácou som spokojný, ale mohla by byť lepšie finančne ohodnotená, pretože keď pracujem nadčas zarobím síce okolo tisíc eur, ale keď pracujem normálne zarobím okolo 650-700 eur, čo je na takúto prácu málo.

Fungujú na vašom pracovisku odbory?

Áno, máme odbory, aj ja som odborár. V súčasnosti medzi sebou súperia dve organizácie o to, kto bude predseda. Odbory podľa mňa nefungujú dostatočne. Keďže napríklad ja mám šesť rokov tú istú platovú triedu, viackrát som sa už obrátil na predsedu odborov v tejto veci a zatiaľ sa nič nezmenilo. Myslím si, že je to tým, že som zo zahraničia.

Vedeli by ste popísať, čo by ste chceli zlepšiť na vašej práci?

Zatiaľ je to v poriadku. Myslím si, že sa to dá vydržať. Prekáža mi, že sa nepoužíva na každého rovnaký meter.

Vedeli by ste povedať, kedy bolo vaše najlepšie životné obdobie, kedy sa vám najlepšie pracovalo, boli ste najspokojnejší?

Viete, ja pochádzam z Vojvodiny. Vysokú školu som študoval ešte za minulého režimu. Najlepšie bolo v Juhoslávii za Tita. Potom, po bombardovaní Juhoslávie nebola práca, prišli sme sem na Slovensko. Už som si tu kúpil byt, pracuje mi tu manželka, syn, dcéra chodí na univerzitu, zvykli sme si tu.

Aké sociálne vyžitie vám umožňuje vaša práca, ako trávite voľný čas? Vyžijete z  vašej výplaty, alebo potrebujete aj druhú prácu?

Vnímam sa ako stredná trieda. Byt sme si kúpili samozrejme na úver. Keďže obaja pracujeme, dá sa z toho vyžiť. Voľný čas trávim s vnúčatami, alebo v prírode.

***

Náš druhý respondent sa stotožňuje so strednou triedou. Do popredia u neho vystupuje mierna nespokojnosť s finančným ohodnotením. Tvrdí, že v prípade nepracovania nadčasov by jeho ohodnotenie nebolo dostačujúce. S finančným ohodnotením súvisí aj zaradenie do platových tried. Skutočnosť, že respondent nepostúpil šesť rokov zo svojej platovej triedy dokonca pociťuje ako diskrimináciu za to, že je zahraničným Slovákom a vníma to, že nie na každého sa používa rovnaký meter.

Okrem rovnakého veku našich respondentov spája aj skutočnosť, že za prácou pricestovali či už z druhého konca republiky, alebo dokonca zo zahraničia. Prejavil sa u nich prvok nenáročnosti, skromnosti a spokojnosti typický pre človeka, ktorý príde „z horšieho do lepšieho“. O politiku sa respondenti nezaujímajú, informácie o dianí čerpajú náhodne z internetu, či televízie spôsobom „všetko čo príde, nič konkrétne“.

Cieľom projektu Odborovo organizovaní a neorganizovaní pracujúci chudobní je priniesť do verejného diskurzu problematiku práce a života manuálne pracujúcich ľudí vo výrobe veľkých podnikov. V reportážach, v rámci ktorých boli realizované rozhovory vo vybraných štyroch regiónoch Slovenska (Banskobystrický, Bratislavský, Trnavský a Žilinský kraj), je artikulovaná téma práce z pozície aktérov, t.j. chudobných pracujúcich. Výber respondentov bol náhodný, zohľadňovaná bola iba rodová parita a vek respondentov nad 40 rokov. Finančný i časový rámec projektu nám neumožňuje komplexne a vyčerpávajúco pokryť túto tému a všetky otázky s ňou spojené, ani nebolo v našich silách vytvoriť reprezentatívnejšiu vzorku respondentov. Jedná sa o individuálne skúsenosti a originálne príbehy jednotlivcov. Z toho dôvodu si nenárokujeme na všeobecne platnú interpretáciu a analýzu problémov, ktoré sú v reportážach zachytené. Pri reportážach zachovávame anonymitu respondentov i názvov podnikov. Projekt je realizovaný s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.