Po prvom kole francúzskych prezidentských volieb sa rozhoreli vášne, ktoré vyprovokovalo vyhlásenie Jeana-Luca Mélenchona, že odmieta podporiť ktoréhokoľvek z dvoch postupujúcich kandidátov s tým, že výber medzi korporativizmom a šovinizmom nie je jeho voľbou. Neskôr svoje slová zmiernil, keď vo vysielaní TF1 naliehavo svojich voličov žiadal, aby neurobili tú hroznú chybu, že budú hlasovať za Národný front a prirovnal to ku skoku s doskokom v nedohľadne — no ani tentoraz nepodporil Macrona. Podľa jeho názoru sa totiž v druhom kole nedá vybrať vhodný kandidát, pre socialistov to nebude mať nijaký význam a energiu treba sústrediť na parlamentné voľby.

Po týchto slovách sa na jeho adresu zniesla z radov niektorých popredných európskych socialistov vlna kritiky. Bývalý grécky minister financií a líder hnutia za demokratizáciu Európskej únie Diem25 Janis Varoufakis otvorene vyzval Francúzov, aby volili Emmanuela Macrona s tou istou energiou a nadšením, s akým sa proti nemu postavia hneď prvý deň po voľbách. Vplyvný člen Labour Party z radikálneho ľavicového krídla a známy britský novinár Paul Mason sa vyjadril, že podľa neho nie je čo riešiť a tvárou v tvár fašistickému kandidátovi ľavica musí podporiť neoliberálneho, nedá sa nič robiť. Podľa neho tvorí progresívnu alianciu práve spojenectvo ľavice s neoliberálmi. Priznal síce, že ešte pred niekoľkými rokmi, keď považoval za najväčšieho nepriateľa neoliberalizmus, by to neurobil, ale dnes treba brániť demokraciu rovnako ako v tridsiatych rokoch minulého storočia.

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim vysvetliť, prečo považujem tento záver za nesprávny a prečo by ľavica mala odmietnuť voľbu medzi progresívnym neoliberalizmom a reakčným konzervativizmom.

↗

Emmanuel Macron. Foto Foto archiv 20minutes.fr

V prvom rade, pocit, že čelíme tomu istému problému ako pred nástupom Mussoliniho a Hitlera je nepresný, demagogický a vlastne nebezpečne pomýlený. Neprijateľne zjednodušuje reálnu súčasnosť, ktorá je historicky jedinečná. Svet je dnes komplikovanejší a aj nástrah je oveľa viac na to, aby sme ich mohli redukovať do jedného jediného nebezpečenstva. Navyše, globálny korporatívny kapitalizmus dnes v sebe nesie mnohé prvky fašizmu a má pre sociálnu a environmentálnu stabilitu tejto planéty rovnako zhubné následky ako nacizmus. Čo je však najdôležitejšie — ľavica za posledné dve desaťročia nie je po prvýkrát tlačená do takejto voľby.

Súbežne s rozmachom neoliberalizmu systémová kritika kapitalistickej spoločnosti upadala a nakoniec sa scvrkla len do akéhosi „krotenia kapitalizmu“ a aj to bol len formálne deklarovaný cieľ, ktorý sa darilo napĺňať čoraz menej. S nástupom Clintona, Blaira a Schrödera sa socialisti vzdali historických cieľov a pod maskou akejsi „tretej cesty“ vytvorili novú alianciu zloženú z podnikateľov, kultúrnych hnutí (antirasisti, feministky, LGBT komunita atď.) a mladých ľudí. Táto aliancia rovnako ako dnešná módna „progresívna“ vlna hlásala, že delenie na ľavicu a pravicu je prekonané, hoci to bol podvod, lebo v praktickej politike volila vždy pravicové riešenia.

Tieto účelové kompromisy nikam nevedú, lebo v systéme, ktorý vyhovuje neoliberálom sa každá dobre mienená iniciatíva rozpustí ako cukor v káve. Delenie na ľavicu a pravicu je prekonané jedine vo svojej výlučnosti — to znamená, že dnešný človek volí z oveľa väčšieho množstva identít ako len z dvoch protipólov jednej ekonomickej priamky. Nie je však jedno, koho si socialisti z tohto pestrofarebného sprievodu vyberú za spojencov. Či to budú environmentalisti, pacifisti a ochrancovia ľudských práv alebo podnikateľské kruhy, finančné skupiny a zbrojárske koncerny.

Progresívna aliancia sa netvorí na spojenectve globalizovaných skupín proti nacionalizovaným. Progresívna aliancia môže vzniknúť jedine zo spájania utláčaných, znevýhodnených, marginalizovaných a vylúčených s cieľom ich emancipácie.

A hoci neoliberalizmus politicky nemožno stotožňovať s fašizmom, jeho následky sa spájajú s takým nevýslovným utrpením stámiliónov ľudí, deštrukciou spoločenstiev a devastáciou prírody, že môžeme v zhode s názorom americkej feministickej filozofky Nancy Fraserovej povedať: neoliberalizmus nie je žiadnou protilátkou na epidémiu fašizmu, je jeho komplicom a príčinou. Skutočným liekom na fašizáciu spoločnosti je ľavicový projekt, ktorý by presmeroval hnev a bolesť nemajetných k radikálnej demokratickej rekonštrukcii spoločnosti. Na to si treba vyberať úplne nové spojenectvá podobné tým, ktoré stáli za Rooseveltovým New Dealom (odborári, robotníci, vidiecka chudoba a mestská inteligencia) doplnené o ochrancov prírody a aktivistov pomáhajúcich sociálne ohrozeným a vylúčeným skupinám.

Práve Nancy Fraserová pripomína, že by sme sa mali vrátiť k ideálu emancipácie: podchytiť znechutenie celej spoločnosti a namiesto vylepšovanie korporatívnej hierarchie ponúknuť ľuďom jej zrušenie. Teda nie pridávať sa na stranu finančného kapitalizmu, ktorý bol vždy sponzorom fašistických hnutí, ale spojiť emancipačné sily — hnutia za sociálnu spravodlivosť spolu s environmentálnymi a mierovými hnutiami — do spoločného zápasu proti spoločnosti zameranej na zisk. Prosperita v takomto chápaní neznamená zvyšovanie hodnoty korporatívneho zisku, ale vytváranie materiálnych predpokladov dobrého života pre všetkých.

Inými slovami, ľavica by mala prestať hrať hru pravice a namiesto korigovania neoliberálnych návrhov si zvoliť vlastnú cestu. Keď Macron podporuje medzinárodné dohody o voľnom obchode a Trump ich odmieta (hoci už signalizuje, že aj v tomto prípade zmení názor), ľavica by namiesto zameriavania sa na ich kritiku mala ponúknuť vlastnú alternatívu voči obom postojom a navrhnúť úplne nové, odlišné medzinárodné dohody o regulácii a kontrole bánk, dohody o environmentálnych štandardoch a sociálnych právach, dohody o zdravotnej starostlivosti, dohody o ochrane menšín a podobne.

Rakúsky novinár a spisovateľ Robert Misik ma zasa inšpiroval myšlienkou, že pre ľavicu je nanajvýš nebezpečné, ak je vnímaná ako súčasť establishmentu. Presne tak. Potrebujeme program a politiku radikálnej zmeny, na základe ktorej bude každému jasné, že sme s elitami globálneho korporativizmu v zásadnom spore, že sme skutočnou systémovou alternatívou, nie záložným plánom na kompromis.

↗

Marine Le Penová s Florianem Philippotem, svým politickým šéfporadcem a tvůrcem současné image Front National. Foto archiv EP

Keby bola demokracia v smrteľnom ohrození, otázka, ktorú položil Varoufakis či Mason je legitímna. Lenže dnes má Macron pohodlnú väčšinu a na víťazstvo nepotrebuje socialistické hlasy. Navyše, po včerajšom poslednom dueli sa Le Penová úplne znemožnila, vrieskala ako Belousovová, znižovala sa k osobným útokom, ustavične sa opakovala a celkovo to bol jeden veľký nepresvedčivý kŕč. Musím zároveň upozorniť na to, že líderka Národného frontu nie je to isté ako jej otec, nemožno ju jednoznačne označiť za fašistku (aj keď fašistov má vo svojej strane neúrekom) a pripomína skôr Andreja Danka ako Mariána Kotlebu: snaží sa stranu očistiť od extrémistov, odmieta rasizmus, niekoľkokrát odsúdila antisemitizmus a poklonila sa pred pamätníkmi holokaustu.

Nie, toto nie je tá osudová voľba, ktorú by ľavica musela podstúpiť. Európsky projekt bude v ohrození aj za Macrona, pretože jeho neoliberálna politika bude len prehlbovať odstredivé sily. A šéf francúzskych socialistov, ktorý moralizujúco kritizoval Mélenchonovu nezodpovednosť, by mal radšej mlčať, pretože ak tu bolo niečo nezodpovedné, tak to bolo práve jeho tvrdošijné trvanie na Hamonovej kandidatúre aj v čase, keď bolo všetkým jasné, že nemá šance na postup. Nešlo len o jednotný postup ľavice. Išlo o to, že s Hamonovými hlasmi mohol Mélenchon s prehľadom vyradiť z druhého kola Le Penovú a stať sa dokonca víťazom prvého kola. Tieto voľby si prehrala ľavica sama svojím sektárstvom.

Mélenchon konal za tejto situácie správne. On nie je mŕtvy kandidát ako Benoît Hamon, on si potrebuje zachovať pred júnovými parlamentnými voľbami tvár a zostať reálnou alternatívou. To neznamená, že by mal obchádzať mlčaním znepokojujúci nárast rasizmu, šovinizmu a netolerancie voči menšinám. To len znamená, že je ľuďom potrebné ukázať širšie príčiny a dlhodobé historické formy útlaku, ktoré sa dnes transformovali do podoby korporatívneho kapitalizmu.

Niečo podobné si myslí aj jeden z popredných predstaviteľov talianskej ľavice, profesor ekonómie Emiliano Brancaccio, ktorý v rozhovore pre L´Espresso Repubblica povedal: „Keby som bol francúzsky volič, nejdem k voľbám. Kto na ľavici vyzýva k voľbe „menšieho zla“, tak asi nepochopil, že v podmienkach, v ktorých žijeme, je to „menšie zlo“ príčinou „väčšieho zla“. Le Penová a jej epigóni sú neblahé symptómy, ale politickou chorobou Európy je Macron. Vybrať si jedného, aby porazil druhého, nedáva žiadny zmysel.“

Podčiarknuté sčítané, neúčasť vo voľbách je v takejto situácii tým jediným, čo sa patrí, aby človek urobil.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.