Aká by mala byť autentická ľavica?
Jaroslav FabokZ produkce webu Poleblog.sk, nového partnerského média DR na Slovensku, vybíráme tentokrát úvahu nad jedním z nejvýraznějších témat intelektuální debaty v posledních letech — otázkou programu a vize levice v 21. století.
Aká by mala byť skutočná alebo autentická ľavica? Aké názory a hodnoty by mala presadzovať? Podnázov textu som zvolil ako účelovo zavádzajúci — na túto otázku sa v plnej miere odpovedať nechystám. Smerom od ľavicového anarchizmu, libertarianizmu, komunizmu až po liberálnu a sociálno-demokratickú ľavicu existujú medzi ľavičiarmi väčšie či menšie trecie plochy. Ľavičiari sa nevyhýbajú hádkam ani rozporom — ba v určitom zmysle až nevraživosti. Diskusia a názorová pluralita je však na ľavej strane politického spektra podľa môjho názoru nesmierne dôležitá.
Potrebujeme vôbec v súčasnosti pravo-ľavé delenie? Odpovedám jednoznačným — Áno! Ešte predtým, ako sa pokúsim ne-odpovedať na otázku, „aká by mala byť autentická ľavica“, je potrebné pozrieť sa na to, prečo je vôbec takéto delenie politického spektra dôležité. Ak by sme jednohlasne tvrdili, že pravo-ľavé delenie v súčasnosti už nie je opodstatnené, zbavili by sme sa v istom zmysle toho starého, romantického čara rôznorodých odpovedí na rôznorodé sociálne, kultúrne a ekonomické otázky. No nejde len o romantické čaro dôb minulých.
Splynutie ľavice a pravice by v konečnom dôsledku mohlo znamenať absenciu názorovej plurality v jej „radikálnejšej“ forme. Bez názorovej plurality sa spoločnosť stáva akýmsi beztvarým, nevýrazným monolitom — ktorý prináša stále tie isté riešenia na rovnaké problémy. Bez nápadu, inovácií — bez vášne, ale rovnako bez konštruktívnej racionality.
Ak politiku definujeme iba ako boj o moc, potom je jasné, že naším cieľom je vnímať jej podstatu jednostranne — len ako účel spojený s prostriedkami. Podobne striktne ekonomická redukcia politiky a politična prináša so sebou absenciu hodnôt. Ak je možné všetko vyčísliť a prepočítať výhody či nevýhody konkrétneho rozhodnutia, potom pravo-ľavé delenie naozaj nemá opodstatnenie.
Především jím použité termíny "negativní a pozitivní svoboda" mají nemalý ideový potenciál.
Poněkud se to blíží Bělohradskému pokusu o syntézu mezi marxistickým historickým materialismem a "svobodou kapitalismu"; s tím rozdílem ovšem, že Bělohradský z celé marxistické tradice přejímá jenom její antiidealistický (respektive antiideologický) impuls, ale zbavuje ho jeho impulsu revolučního.
J. Fabok sice - napohled - také zavrhuje revoluci; ale ve skutečnosti odmítá jenom "revoluci pro revoluci", jenom takovou revoluci která svůj potenciál čerpá z dogmat a z neotřesitelného přesvědčení o vlastní výlučné a jednou provždy dané pravdě.
J. Fabok oproti tomu - a to plným právem - staví základní princip liberalismu, totiž princip o naprosté otevřenosti vůči neustálému hledání pravdy, vůči novým a progresivnějším poznatkům, náhledům a pravdám.
Z tohoto hlediska je nutno tento článek J. Faboka bezvýhradně přivítat, jako velmi uvážlivý náhled na problematiku nejen současné levice, ale současného světa vůbec.