Aká by mala byť skutočná alebo autentická ľavica? Aké názory a hodnoty by mala presadzovať? Podnázov textu som zvolil ako účelovo zavádzajúci — na túto otázku sa v plnej miere odpovedať nechystám. Smerom od ľavicového anarchizmu, libertarianizmu, komunizmu až po liberálnu a sociálno-demokratickú ľavicu existujú medzi ľavičiarmi väčšie či menšie trecie plochy. Ľavičiari sa nevyhýbajú hádkam ani rozporom — ba v určitom zmysle až nevraživosti. Diskusia a názorová pluralita je však na ľavej strane politického spektra podľa môjho názoru nesmierne dôležitá.

Potrebujeme vôbec v súčasnosti pravo-ľavé delenie? Odpovedám jednoznačným — Áno! Ešte predtým, ako sa pokúsim ne-odpovedať na otázku, „aká by mala byť autentická ľavica“, je potrebné pozrieť sa na to, prečo je vôbec takéto delenie politického spektra dôležité. Ak by sme jednohlasne tvrdili, že pravo-ľavé delenie v súčasnosti už nie je opodstatnené, zbavili by sme sa v istom zmysle toho starého, romantického čara rôznorodých odpovedí na rôznorodé sociálne, kultúrne a ekonomické otázky. No nejde len o romantické čaro dôb minulých.

Splynutie ľavice a pravice by v konečnom dôsledku mohlo znamenať absenciu názorovej plurality v jej „radikálnejšej“ forme. Bez názorovej plurality sa spoločnosť stáva akýmsi beztvarým, nevýrazným monolitom — ktorý prináša stále tie isté riešenia na rovnaké problémy. Bez nápadu, inovácií — bez vášne, ale rovnako bez konštruktívnej racionality.

Ak politiku definujeme iba ako boj o moc, potom je jasné, že naším cieľom je vnímať jej podstatu jednostranne — len ako účel spojený s prostriedkami. Podobne striktne ekonomická redukcia politiky a politična prináša so sebou absenciu hodnôt. Ak je možné všetko vyčísliť a prepočítať výhody či nevýhody konkrétneho rozhodnutia, potom pravo-ľavé delenie naozaj nemá opodstatnenie.

Ak však chceme byť autentickými, musíme do svojich rozhodnutí a ideálov zahrnúť široké hodnotové spektrum. Práve v tomto rozmere, nielen v ekonomickom, môžeme pozorovať potrebu spomínaného delenia.

Ide v skutočnosti o zmenu?

Budem pesimista, alebo skôr realista, keď poviem — že zmena pre zmenu je len stratou času. Mnoho ľavičiarov sa snaží o akýkoľvek spoločenský „prevrat“, len preto, aby potvrdili svoje ľavičiarstvo a vymedzili sa voči pravičiarom či kapitálu. V idei veľkých, spoločnosť pretvárajúcich myšlienok sa podľa môjho názoru skrýva mytológia ľavice. Nie je dôležité prijať jeden filozofický alebo pragmatický názor a neúprosne sa ho držať, ale smerovať ku konsenzu a prekračovaniu. Prekračovanie iného k rovnakému, a iného k inému. Ak je zmena sama o sebe cieľom, potom sa dostávame k neúprosnému odkazu minulosti, že je možné ju uskutočniť aj cez mŕtvoly. Má toto byť skutočný odkaz ľavice?

Snaha o prekračovanie sociálnej nespravodlivosti ľavice často vrcholí v eschatológii alebo neskôr v akejsi postapokalyptickej apatii. Strašenie tým, že ak sa niečo nezmení, spoločnosť sa dopracuje ku svojmu koncu, je len typickým manipulatívnym prostriedkom vytvárania strachu a následne čerpania politického či mocenského kapitálu. Netvrdím však, že zmena nie je dôležitá, ale rovnako sú dôležité aj zvolené prostriedky, pomocou ktorých sa k nej chceme dopracovať.

Nemenej dôležitá je aj konečná vízia takejto zmeny, ktorá by mala byť oslobodená od akýchkoľvek abstraktných ideálov. V prípade neustáleho zdôrazňovania neuchopiteľných vízií ide o zbytočné mrhanie silami, ktoré by sa mohli vynaložiť na koncipovanie reálnych projektov zmeny — a tým uľahčiť život najviac ohrozeným sociálnym skupinám.

Kultický základ ľavice