Vychádzame z kontextu Slovenska, kde kultúra čelí cenzúre, prepúšťaniu odborníčok či zatváraniu výstav pod vedením ministerky Šimkovičovej a generálneho tajomníka Machalu. Marginalizované perspektívy sú tu už úplne vytláčané z verejného diskurzu, čo zťažuje až znemožňuje prácu aj organizáciám, ktoré pre ne tvoria priestor.

Aj my, kurátorky výstavy „Za hranice architektury: Česká a slovenská místotvorba pro 99 %“, pracujeme v takejto organizácii. Aj kvôli tomu sme uvítali možnosť vystavovať výsledky nášho vedeckého výskumu v Českej republike. Takmer pred dokončením však bola naša výstava zrušená, a to hlasovaním výstavnej rady Galerie Jaroslava Fragnera, ktorá patrí pod ČVUT. Táto rada, respektíve časť ich členov, trvala aj na zatvorení súčasnej výstavy „Svědectví prostoru. Role architektury v ochraně lidských a environmentálních práv“.

Obe zrušené výstavy spája ich prístup k architektúre ako kritickej praxi. Obe využívajú metódy architektúry na kritiku súčasného stavu v spoločnosti a ukazujú spôsoby, ako môže architektúra hrať relevantnú rolu pri riešení súčasných spoločensko-environmentálnych kríz. V oboch výstavách by ste našli familiárne predmety ako mapy, ortofotosnímky, tehly, fotky budov. A predsa by vám mohlo byť nejasné a pýtali by ste sa: ako je toto architektúra?

Keď sa dnes pýtame, čo je to architektúra

Kto a čo má priestor v architektúre? Kto ju vlastne tvorí? A kto o tom rozhoduje? To sú otázky, ktoré sme si kládli pri príprave výstavy „Za hranice architektury“. Zistili sme však, že tieto otázky nie sú len akademickým cvičením, ale dotýkajú sa samotnej podstaty toho, čo sa v Českej republike vôbec za architektúru považuje — a kto je z nej vylúčený. Tú istú otázku si totiž kládli aj členovia výstavnej rady, na ktorej sa jedna z nás, kurátoriek výstavy, zúčastnila.

Schválne píšeme členovia — nie členky rady. Ide tu o presný opis situácie. Odpovede na tieto otázky už členovia rady vlastne mali. A preto ich ani nepokladali. Ich názor bol jednoznačný: tvorba priestoru pre marginalizované skupiny — ako sú ľudia bez domova, matky s deťmi či dokonca iné druhy, napríklad včely — podľa nich nie je architektúrou. Paradoxne, niektoré z objektov prezentovaných na výstave získali prestížne ocenenia za dizajn a architektúru v Českej republike a na Slovensku.

Pri našom výskume sme sa zámerne vyhli zaužívanému pojmu architektúra a hovorili sme o miestotvorbe. Z anglického jazyka je „spatial practice“ pomenovanie, ktoré umožňuje prekročiť tradičné rámce disciplíny a venovať pozornosť organizáciám a iniciatívam, ktoré tvoria kvalitný priestor kriticky a interdisciplinárne.

Na Slovensku a v Českej republike existujú mnohé organizácie, ktoré sa takto venujú tvorbe priestoru napríklad pre rómske komunity, dlhodobo nezamestnané ženy, rodiny ohrozené bezdomovectvom či dokonca pre prírodu — včely, netopiere alebo opustené budovy. Len zlomok týchto organizácií tvoria architektonické štúdiá. Väčšina sú neziskové organizácie, kde spolupracujú odborníci a odborníčky z rôznych disciplín — architektúry, sociológie, antropológie, environmentalistiky, dizajnu, vzdelávania, sociálnej práce či dokonca včelárstva.

To, že tvorba priestoru si vyžaduje multidisciplinárnu spoluprácu, by nemalo byť prekvapením. Už dnes by to malo byť súčasťou kurikula na architektonických školách. Naša výstava len doplňuje obzor o miestne praxe, ktoré prinášajú hodnotné vedomosti, obzvlášť pri tvorbe priestoru pre skupiny, ktoré bežne v architektúre nemajú miesto.

Možno to nebol obsah výskumu, ale skôr spôsob jeho prezentácie, čo viedlo členov rady k tomu, aby ho nevnímali ako architektúru. Ako poznamenala členka rady, profesorka Jana Tichá, problém je pravdepodobne disciplinárny. Konflikt je jasný: architektúra ako profesia, úzko prepojená s kapitálom a priemyslom, stojí v opozícii k architektúre ako kritickej disciplíne, ktorá skúma spoločenské dôsledky týchto prepojení. Tento rozpor nevidíme len v oblasti výstav, ale aj vo vzdelávacom systéme. Univerzity, ktoré udeľujú akreditované vzdelanie, určujú, čo je a čo nie je architektúra, a tým obmedzujú jej vnímanie.

Ako sadiť semienka interdisciplinarity na nevďačnom poli

Pôda univerzity je typicky pôdou pre produktívne konflikty. Je pôdou, kde je možné klásť nepríjemné otázky a spoločne na ne hľadať odpovede. Výstavná rada svojimi rozhodnutiami signalizuje, že ČVUT takouto pôdou pre architektúru nie je. Škoda. Interdisciplinárna spolupráca a participácia, ktoré sú kľúčové pri plánovaní inkluzívnych priestorov, by mohli obohatiť aj akademické kurikulum. Miesto toho — podobne ako dnes aj v slovenskom kontexte — musí byť výstava, ktorá by ukázala, že tvorba priestoru môže byť nástrojom na riešenie systémových nerovností, uskutočnená na západe.

Miesto na výstavu v Berlíne máme potvrdené. No pevne veríme, že to bude aj v Českej republike a možno aj na Slovensku. Galérie a výstavné priestory by aj v našich kontextoch mali byť tým miestom, kde sa perspektívy z praxe pretavia do nových foriem architektonického vzdelávania — otvorenejšieho a spravodlivejšieho. Tak ako ostatne organizácie prezentované na oboch výstavách, ani my sa nevzdávame napriek prekážkam. Ostávame, aj keď na domácej pôde — či už národnej ako disciplinárnej — nie sme stále vítané.