Dva najambicióznejšie projekty európskej integrácie — spoločná mena a voľný pohyb osôb — postupne zanikajú. V príčinách i spôsobe, akým sa to deje, je možné vidieť silné paralely. Sú tiež najviditeľnejším prejavom postupného odumierania sna o európskej jednote.

Euro a sloboda cestovať bez ohľadu na štátne hranice sú najvýraznejšími znakmi ambície prekonať dedičstvo rozdeleného starého kontinentu. Koniec koncov kontrola nad menou a teritoriálnymi hranicami patrila medzi kľúčové atribúty moderného konceptu štátnosti. Zároveň sú to oblasti, v ktorých integrácia vstupuje bezprostredne do života Európanov. Čoskoro to nemusí byť pravda. V oboch oblastiach sa opäť vynárajú hranice, ktoré sme považovali za vec minulosti.

Kríza menovej únie ukázala, že euro v našej peňaženke nemusí byť to isté ako v nemeckej. A už vôbec nie euro uložené v banke v Grécku či na Cypre a iné kdesi na účte v Holandsku. Okrem toho od leta vieme, že menová únia nie je jednosmerným procesom. Návrh na „dočasné suspendovanie“ Atén síce v júli neprešiel, no už o pár mesiacov to môže byť inak. A v tej chvíli spozornejú ďalšie krajiny periférie.

Mechanizmy, ktoré by mohli udržať menovú úniu pokope — spoločný rozpočet schopný tlmiť dôsledky kríz, spoločný dlh, reálna banková únia — neexistujú a v dohľadnom čase ani nevzniknú. Namiesto spoločného postupu prevládajú individuálne stratégie. Berlín pretláča prísne rozpočtové pravidlá bez nástrojov solidarity, taliansky premiér vyhlási, že ich bude jednoducho ignorovať.

Menová únia nezaniká veľkým krachom, ale tým, že pre rastúci počet členov dáva stále menší význam. Pokope ju ešte drží najmä strach z toho, čo by nasledovalo po jej zániku.

Podobný osud stíha voľný pohyb osôb. Vážne sa hovorí o stavaní plotov, a to aj medzi krajinami Schengenu. Vlakové spojenia sú suspendované, vrátili sa hraničné kontroly. V Európe, ktorá nie je schopná prijať spoločné riešenia, sa štáty utiekajú k individuálnym stratégiám. Niektoré neochotne, pod tlakom udalostí, iné nepokryte sebecky.

Medzi Slovinskom a Slovenskom je predsa len rozdiel. Voláme to „dočasné opatrenia“, no bezbariérová cesta medzi Viedňou a Mníchovom je minulosťou. Podobná situácia sa môže zopakovať medzi Viedňou a Bratislavou.

Nejde však iba o utečencov a o Schengen. Snahy o obmedzenie voľného pohybu ľudí v EÚ, ktorého súčasťou je aj právo usadiť sa v ktorejkoľvek krajine, sú dlhodobejšie. Diskusie o obmedzení prístupu prisťahovalcov z iných členských štátov k sociálnym benefitom a službám budú viesť k vzniku dvoch kategórií európskych občanov. „Domácich“ a tých druhých, s neúplnými právami.

Znovu platí: pretože Únia nie je schopná nájsť spoločnú odpoveď na tlaky integrácie na sociálne systémy, štáty hľadajú riešenia individuálne. Právo voľného pohybu sa formálne zachovalo, no jeho náplň sa vytráca.

Sen o jednotnej Európe sa nemusí zrútiť v rachote a prachu. Môže postupne odumrieť. Je takýto koniec nevyhnutný? Nie, „len“ je čoraz pravdepodobnejší.