Anexia je násilné a jednostranné pripojenie cudzieho územia (patriaceho inému štátu) k vlastnému štátu. Takto pripojená môže byť čas územia cudzieho štátu alebo dokonca celé jeho územia. V minulosti išlo o vcelku častý spôsob zväčšovania územia štátu. No súčasné medzinárodné právo tento spôsob zakazuje — je tak spôsobom protiprávnym. Treba ju odlišovať od cesie (dobrovoľného zmluvného postúpenia alebo odpredaja), adjudikácie (prisúdenia medzinárodným rozhodcovským alebo súdnym orgánom) a tiež od spojenia štátov do nového štátneho útvaru.

Anexiu zakazuje medzinárodné právo priamo alebo nepriamo vo viacerých dokumentoch a to najmä odvolaním sa na rešpektovanie územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc (čl. 2 Charty OSN, Záverečný akt Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v zásade č. III a IV) a pododobne.

Výzvu k zrieknutiu sa politiky pripájania cudzích území možno nájsť už v Atlantickej charte z roku 1942, ale aj v období prvej svetovej vojny: spomeňme Wilsonových 14 bodov a tiež boľševické volanie po mieri „bez anexií a kontribúcií“.

Deklarácia zásad medzinárodného práva týkajúca sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou OSN (rezolúcia VZ OSN č. 2625/XX z roku 1970) zákaz agresívnej vojny a povinnosť rešpektovať štátne hranice (ale aj línie prímeria!) ďalej rozviedla.

Štvrtá Ženevská konvencia z roku 1949 v článku 47 zakazuje anexiu priamo a ukladá prípadnej okupačnej mocnosti zdržať sa všetkých krokov, ktoré by zásadne a nezvratne menili faktické a právne pomery na okupovanom území.

Od roku 1945 rozhodujúce svetové mocnosti už žiadne územia k sebe nepripájali — v procese dekolonizácie ich skôr strácali. Výnimku predstavuje azda získanie kontroly nad Tibetom v roku 1951 zo strany ČĽR (pričom právny charakter tohto aktu má rôzne interpretácie) a ruské obsadenie ukrajinského Krymu v roku 2014 s deklarovaním jeho právneho pripojenia k Ruskej federácii.

V mimoeurópskom priestore sa o úspešnú alebo aj neúspešnú anexiu pokúsilo viacero štátov.

Za dlhodobo trvácne (hoci pôvodne protiprávne no neskôr medzinárodno-právne uznané) možno považovať indickú anexiu portugalských enkláv indickom pobreží (Goa a pododne) v roku 1961 a indonézsku anexiu Západnej Novej Guinei v roku 1962. Neskoršie uznanie zo strany medzinárodného spoločenstva bolo dosiahnuté okrem iného aj preto, že tieto anexie sa interpretovali ako dovŕšenie procesu dekolonizácie.

Dočasným pokusom bola indonézska anexia Východného Timoru v rokoch 1975-1999, jordánska anexia „Západného brehu“ v rokich 1950-88 a iracká anexia Kuvajtu v rokoch 1990-91.

Otvorenými a doteraz neuzatvorenými prípadmi sú napríklad marocká okupácia a deklarovaná anexia Západnej Sahary, ktorá sa začala v roku 1975, a jednotlivé izraelské okupácie a anexie po roku 1967 (Východný Jeruzalem, Golanské výšiny, problém izraelských osád na „Západnom brehu“ atď.).

Evidentne však akákoľvek anexia vyvolala dlhodobú medzinárodnú krízu. Územie je totiž jedným zo základných podmienok existencie štátu a všetky pokusy sa cudzieho územia zmocniť a zmeniť hranice vyvolávajú prudkú reakciu nie len postihnutého štátu, no aj ostatného medzinárodného spoločenstva.

Ostatné štáty sa totiž obávajú, že ak by pokus o danú anexiu uspel, mohol by sa stať precedensom aj v ich prípade niekedy v budúcnosti. Taktiež pokus o anexiu vnímajú ako porušenie mocenskej rovnováhy — vo význame ustáleného a rešpektovaného usporiadania medzinárodných mocenských pomerov — čo by ich tiež mohlo v konečnom dôsledku ohroziť.