Anexia je násilné a jednostranné pripojenie cudzieho územia (patriaceho inému štátu) k vlastnému štátu. Takto pripojená môže byť čas územia cudzieho štátu alebo dokonca celé jeho územia. V minulosti išlo o vcelku častý spôsob zväčšovania územia štátu. No súčasné medzinárodné právo tento spôsob zakazuje — je tak spôsobom protiprávnym. Treba ju odlišovať od cesie (dobrovoľného zmluvného postúpenia alebo odpredaja), adjudikácie (prisúdenia medzinárodným rozhodcovským alebo súdnym orgánom) a tiež od spojenia štátov do nového štátneho útvaru.

Anexiu zakazuje medzinárodné právo priamo alebo nepriamo vo viacerých dokumentoch a to najmä odvolaním sa na rešpektovanie územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc (čl. 2 Charty OSN, Záverečný akt Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v zásade č. III a IV) a pododobne.

Výzvu k zrieknutiu sa politiky pripájania cudzích území možno nájsť už v Atlantickej charte z roku 1942, ale aj v období prvej svetovej vojny: spomeňme Wilsonových 14 bodov a tiež boľševické volanie po mieri „bez anexií a kontribúcií“.

Deklarácia zásad medzinárodného práva týkajúca sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou OSN (rezolúcia VZ OSN č. 2625/XX z roku 1970) zákaz agresívnej vojny a povinnosť rešpektovať štátne hranice (ale aj línie prímeria!) ďalej rozviedla.

Štvrtá Ženevská konvencia z roku 1949 v článku 47 zakazuje anexiu priamo a ukladá prípadnej okupačnej mocnosti zdržať sa všetkých krokov, ktoré by zásadne a nezvratne menili faktické a právne pomery na okupovanom území.

Od roku 1945 rozhodujúce svetové mocnosti už žiadne územia k sebe nepripájali — v procese dekolonizácie ich skôr strácali. Výnimku predstavuje azda získanie kontroly nad Tibetom v roku 1951 zo strany ČĽR (pričom právny charakter tohto aktu má rôzne interpretácie) a ruské obsadenie ukrajinského Krymu v roku 2014 s deklarovaním jeho právneho pripojenia k Ruskej federácii.

V mimoeurópskom priestore sa o úspešnú alebo aj neúspešnú anexiu pokúsilo viacero štátov.