Dnes budeme vo Večeri na Dvojke (záznam zde) diskutovať o tom, ako chápať oslobodenie, a pokúsime sa pomenovať, či v máji 1945 začala aj naša cesta ku komunizmu. Do štúdia sme pozvali predstaviteľov všetkých výrazných interpretačných prúdov tohto obdobia. Juraj Marušiak zo SAV sa domnieva, že udalosti v 45' a v 48' síce spolu nevyhnutne súvisia, no nie sú v podmieňovacom vzťahu. Historik z ÚPN Branislav Kinčok má kritický postoj k označovaniu víťazstva nad nacizmom za oslobodenie a spisovateľ Peter Juščák, vidí oba dátumy ako dilemu, s ktorou sa musíme naučiť žiť.

Výročie konca vojny a udalosti vedúce k inštalácii komunizmu ukazujú, ako je pre niektorých zložité podrobiť svoje presvedčenie záťažovému testu. Tohtoročnej spomienke na desiatky miliónov vojenských a civilných obetí vďačíme aj za to, že môžeme konfrontovať vieru v zmysluplnosť dejín s ich paradoxným vývojom. Na neriešiteľnosť niektorých situácii sa nedá zvyknúť. Stredná Európa sa viac ako iné časti kontinentu pohybuje medzi tým, ako by veci mali vyzerať a tým ako vyzerajú.

Prejavuje sa to aj istým historickým egoizmom, v prípade konca druhej svetovej vojny začíname strácať zo zretele fakt, že v Európe skončila vojna a máme povinnosť túto udalosť zdôrazňovať a nie spochybňovať. Tieto veci sú známe, preskúmané a vyčíslené. Naša neschopnosť pochopiť protichodné udalosti idúce v rýchlom slede za sebou až tak známe neboli. Paradoxné myslenie je pritom niečo, na čo sú Stredoeurópania hrdí, pochádza z neho náš rakúsko-česko-židovský humor, vďaka nemu prežili generácie v symbióze so všetkými druhmi režimov a žiaľ máme vďaka nemu aj debilné české komédie.

Ako teda pochopiť udalosti zo 45' roku? Sme už naozaj natoľko vyšinutými, že v porážke nacizmu nevidíme nič iné ako drsnú predohru k nástupu komunizmu? Máme snáď začať znevažovať sovietske obete len preto, že NKVD odvliekla tisíce našich spoluobčanov do lágrov? Zabudli snáď už tí, ktorí tento argument používajú ako dôkaz nástupu komunizmu, že Slovenský štát prepadol Poľsko a Sovietsky zväz a jeho vojaci sa podieľali na vyvražďovaní civilného obyvateľstva počas východnej kampane?

Spomenul som si na podobnú rétoriku z Francúzska. Časť francúzskych historikov považuje vylodenie v Normandii za národnú tragédiu: spojeneckí vojaci znásilňovali ženy, rabovali a popravovali skutočných, alebo údajných kolaborantov. Nedávno vydaná kniha v Nemecku poukazuje na to, že západní spojenci znásilnili počas bojov o Nemecko takmer milión žien. Je to šialené, no neznamená to, že môžeme spochybňovať spojenecké úsilie. Všetky tieto tragické udalosti by sa totiž nestali keby Nemecko neprepadlo zvyšok Európy a keby medzivojnové usporiadanie Európy neviedlo k ekonomickej kríze. Ak chce niekto laicky poukazovať na dialektiku dejín, nachádzať v istých udalostiach predobraz toho, čo nasledovalo, musí ísť pri hodnotení udalostí zo 48' roku ďalej ako po 45', musí sa vrátiť v našom prípade do 38' až k 1918 roku, k neschopnosti medzivojnových politikov mierniť dopady ekonomickej krízy, ktorá si vyžiadala milióny obetí.

Súčasná polemika ukazuje, že nie sme schopní vystaviť naše presvedčenia niečomu tak radikálnemu, akým je dejinný chaos. Lenže nemáme inú možnosť. Tak ako je pre nás neprijateľná strata najbližších, musíme s tým žiť, nemáme si na to ako zvyknúť, nie sme vybavení ani nato, prečo sa oslobodenie zmenilo na komunizmus.

Pri hodnotení takýchto závažných udalostí, s miliónmi motivácii, zničenými životmi je nevyhnutné pozerať sa na väčšie celky, neveriť na marxistickú dialektiku skombinovanú s ľudáckymi proroctvami a prikladať menšiu váhu stredoeurópskemu fatalizmu. Len málokedy sme dokázali urobiť niečo kde sa naša vôľa spojila s vysokými mravnými ideálmi — a slovenský ľudáctvom zasratý antikomunizmus pri hodnotení oslobodenia medzi tieto momenty nepatrí.

Musí nám byť ľúto všetkých obetí, aj nemeckých žien znásilnených GI, aj Američanov čo zahynuli skôr, ako vystúpili na pláž, nesmieme zabudnúť na vypálené dediny Bieloruska a Ukrajiny, na milión židov postrieľaných ešte predtým, ako začali deportácie, nezabúdajme na nemecký odboj a československý odboj, na Nórov a britských letcov a milióny Rusov, ktorí k nám nepochodovali, aby zaviedli komunizmus, ale aby zahynuli aj za generáciu ipadu. No nemýľme a nespochybňujme víťazstvo nad nacizmom tým, že si budeme namiesto snahy o pochopenie paradoxov zjednodušovať výklady dejín podľa ideológie. Naše presvedčenie tým neutrpí, no stane sa otužilejším až potom, keď prejde vlastnou dekonštrukciou.