Na rozdiel od predchádzajúcich osláv konca druhej svetovej vojny, ktoré si všetky európske krajiny pripomínali ako memento utrpenia a zločinov, ktoré sa nesmú opakovať, tohtoročné sedemdesiate výročie sa nesie v atmosfére konfrontácie, ktorú sme v Európe dokonca aj napriek vojnám v bývalej Juhoslávii nepoznali tridsať rokov. Hoci ešte nedávno sme mohli oprávnene hovoriť, že projekt európskej integrácie preukazuje svoju životaschopnosť a v súčasnosti sa pod vplyvom ukrajinskej krízy Európska únia snaží profilovať aj ako geopolitický aktér, Európa do ôsmeho desaťročia od skončenia zatiaľ najväčšieho globálneho konfliktu v dejinách ľudstva vstupuje rozdelená.

Rozdeľuje ju nielen konflikt za jej východnými hranicami, ale aj konflikty na jej južnej periférii — na Blízkom Východe i v severnej Afrike. Ak ešte pred niekoľkými rokmi mala aspoň ambíciu prispievať k ich riešeniu prostredníctvom svojej negociačnej moci, ale aj tzv. mäkkou mocou, to jest prostredníctvom svojich hodnôt, resp. ideologického posolstva, posledné roky naopak potvrdzujú, že hoci nemá dosť síl sama regulovať otvorené vojnové konflikty a problém nových a nových vĺn utečencov rieši predovšetkým posilňovaním policajných kapacít, namiesto toho, aby prispievala k riešeniu príčin ich vzniku.

Nie je to však iba strach z vonkajšieho ohrozenia, ktorý je v dnešnej Európe prítomný podstatne viac ako kedykoľvek od skončenia najhorúcejších fáz studenej vojny, to jest kórejskej vojny a neskôr berlínskej krízy v roku 1961. Popri črtajúcom sa novom rozdelení Európy na Západ a Východ sú súčasné európske spoločnosti mimoriadne silne rozštiepené aj vnútorne. Výročie konca druhej svetovej vojny teda prináša len málo dôvodov na oslavu. Naopak, zdá sa, že v súvislosti s ním je podstatne dôležitejšie zamyslieť sa, aké faktory viedli k druhej svetovej vojne a čo sa dialo v krátkom čase pred jej vypuknutím.