Kríza a napäté verejné financie urobili z problému vyhýbania sa plateniu daní politickú prioritu. Ak to však Európska únia myslí vážne, mala by si upratať aj vo vlastnom dome. Agresívna daňová optimalizácia pripravuje verejné rozpočty o obrovské sumy peňazí.

Z právneho hľadiska sa tieto praktiky pohybujú často v sivej zóne. Morálne sú ťažko obhájiteľné. Pred približne poldruha rokom washingtonská organizácia Medzinárodné konzorcium investigatívnych novinárov v spolupráci s medzinárodnou sieťou médií poodhalila rúško nad tajomným svetom schránkových firiem a daňových rajov. Firemné dokumenty, e-maily a finančné údaje ukázali sieť fantómových firiem, sprostredkovateľov a anonymných vlastníkov na Britských Panenských ostrovoch, v Singapure, Hongkongu a na Cookových ostrovoch, ktorú hojne využívali politické a hospodárske špičky, celebrity aj „úctyhodné“ spoločnosti.

Potlačenie agresívnych daňových praktík sa medzičasom stalo jednou z proklamovaných politických priorít. Európska komisia začala vyšetrovať digitálnych gigantov ako Amazon, Apple či Google. Holandsko a Írsko sú tlačené, aby zrušili diery v daňových zákonoch. Cesta k praktickým výsledkom však bude ešte dlhá. Naznačuje to aj správa Transparency International, ktorá hodnotí transparentnosť 124 najväčších globálnych firiem. Rebríček urobili podľa troch ukazovateľov: interné politiky boja proti korupcii, zverejňovanie informácií o ich zahraničných pobočkách a zverejňovanie finančných informácií za každú krajinu, v ktorej pôsobia.

Spodné priečky rebríčka sú veľmi zaujímavé. Nájdeme na nich popri čínskych bankách, energetických a stavebných firmách známe mená ako Apple, Visa, Johnson & Johnson, Walt Disney, Google, Amazon, Sberbank… Na porovnanie, zatiaľ čo Rosneft či Gazprom dostali od Transparency International známky 4,2 a 3,5 na desaťbodovej stupnici, Apple skóroval 2,7, Google 2,2 a Amazon len 2,0. Podrobnejší pohľad navyše ukáže, že tieto spoločnosti ťahá hore kritérium interných protikorupčných politík. V oblasti transparentnosti korporátnej štruktúry či zverejňovania finančných údajov v krajinách, kde pôsobia, sú ich výsledky žalostné. Práve plnenie posledného kritéria je nevyhnutnou podmienkou na efektívny boj proti agresívnym daňovým praktikám.

Časť viny nesie aj sama EÚ. Podľa správy mimovládnej organizácie Eurodad Európska investičná banka, ktorej akcionármi sú členské štáty a misiou o. i. podpora politických cieľov únie, spolu s Európskou bankou pre obnovu a rozvoj, poskytuje miliardy eur na rozvojové projekty súkromným spoločnostiam a fondom, registrovaným v daňových rajoch. Skrývajú sa za nedostatočné štandardy OECD a nemajú snahu skúmať podrobnejšie korporátnu štruktúru a financie požívateľov výhod. Pravda, v tomto prípade prichádzajú o dane „iba“ rozvojové krajiny…

Plamenné reči o potrebe riešiť problém vyhýbania sa plateniu daní sú lacné. Pre politikov a zatiaľ aj pre firmy, ktoré využívajú fyzickú a sociálnu infraštruktúru v štáte, v ktorom podnikajú, nepodieľajú sa však spravodlivým dielom na jej udržiavaní a rozvíjaní.