Možno ste si už aj vy položili otázku, ako je možné, že politici a ekonómky v roku 2006, či 2007 nevedeli o nadchádzajúcej globálnej hospodárskej kríze. Bola to číra neschopnosť ekonomickej a politickej elity, alebo skorumpovanosť a politická závislosť na korporátnych donoroch? A dala sa kríza vôbec predvídať?

Podobným otázkam sa vo svojom nedávnom článku ocenenom Harrisonovou cenou Asociácie politických štúdií venovali Andrew Hindmoor zo Sheffieldskej univerzity a Allan McConnel z Univerzity v Sydney. Ich analýza kritizuje doterajšie prístupy slávnych ľavicových ekonómov, Josepha Stiglitza a Paula Krugmana, a mnohých ďalších. Podľa tejto skupiny mali političky aj ekonómovia reagovať na, z dnešného pohľadu, jasné signály hroziaceho rizika a ide jednoznačne o ich zlyhanie.

Reakcia autorov oceneného článku na slávnu otázku britskej kráľovnej, Alžbety II., „Prečo si to nikto nevšimol?“ je však odlišná. Hlavnú príčinu vidia v prevládajúcej ideológii danej doby, ktorá často pravdivé varovné signály dávala do úplne iného kontextu, než v akom ich vidíme dnes.

V prvom rade si však treba uvedomiť, že okrem negatívnych signálov ako napríklad rastúceho objemu špekulácií za požičané peniaze, či nafukujúcej sa bubline cien aktív trh vysielal množstvo pozitívnych signálov.

Dnes síce vieme, že mali pochybný základ, ale vtedy to tak nevyzeralo a politici aj ekonómky mali aj vďaka prevládajúcej ideológii tendenciu veriť tým pozitívnym. Napríklad inflácia bola nízka alebo pomer kapitálových rezerv voči pôžičkám dokonca narastal. V prvom prípade však rast cien aktív dorovnávali klesajúce ceny priemyselných výrobkov pochádzajúcich z Číny a v druhom slabá regulácia umožňovala presun pôžičiek do tieňového bankového systému.

Ďalším aspektom, ktorý spôsobil, že elity nevnímali signály ako varovné bol celkovo pozitívny kontext, v ktorom boli vyslovované. Napríklad Anglická centrálna banka v roku 2005 síce vo svoje Správe o finančnej stabilite písala o podceňovaní rizík a prehnanom optimizme, ale nestanovila žiaden prah neakceptovateľného rizika a celkový stav britského finančného systému označila za „zdravý.“

Navyše, regulačné úrady takisto prijali prevládajúce voľnotrhové normy a hoci aj publikovali z dnešného pohľadu priam prorocké správy, nekonali v politickom vákuu a ako neskôr priznal britský Úrad finančných služieb, jeho vyššie postavení zamestnanci si boli vedomí potreby uistiť politikov, že neusilujú o príliš dôkladný dohľad nad bankami.