Možno ste si už aj vy položili otázku, ako je možné, že politici a ekonómky v roku 2006, či 2007 nevedeli o nadchádzajúcej globálnej hospodárskej kríze. Bola to číra neschopnosť ekonomickej a politickej elity, alebo skorumpovanosť a politická závislosť na korporátnych donoroch? A dala sa kríza vôbec predvídať?

Podobným otázkam sa vo svojom nedávnom článku ocenenom Harrisonovou cenou Asociácie politických štúdií venovali Andrew Hindmoor zo Sheffieldskej univerzity a Allan McConnel z Univerzity v Sydney. Ich analýza kritizuje doterajšie prístupy slávnych ľavicových ekonómov, Josepha Stiglitza a Paula Krugmana, a mnohých ďalších. Podľa tejto skupiny mali političky aj ekonómovia reagovať na, z dnešného pohľadu, jasné signály hroziaceho rizika a ide jednoznačne o ich zlyhanie.

Reakcia autorov oceneného článku na slávnu otázku britskej kráľovnej, Alžbety II., „Prečo si to nikto nevšimol?“ je však odlišná. Hlavnú príčinu vidia v prevládajúcej ideológii danej doby, ktorá často pravdivé varovné signály dávala do úplne iného kontextu, než v akom ich vidíme dnes.

V prvom rade si však treba uvedomiť, že okrem negatívnych signálov ako napríklad rastúceho objemu špekulácií za požičané peniaze, či nafukujúcej sa bubline cien aktív trh vysielal množstvo pozitívnych signálov.

Dnes síce vieme, že mali pochybný základ, ale vtedy to tak nevyzeralo a politici aj ekonómky mali aj vďaka prevládajúcej ideológii tendenciu veriť tým pozitívnym. Napríklad inflácia bola nízka alebo pomer kapitálových rezerv voči pôžičkám dokonca narastal. V prvom prípade však rast cien aktív dorovnávali klesajúce ceny priemyselných výrobkov pochádzajúcich z Číny a v druhom slabá regulácia umožňovala presun pôžičiek do tieňového bankového systému.

Ďalším aspektom, ktorý spôsobil, že elity nevnímali signály ako varovné bol celkovo pozitívny kontext, v ktorom boli vyslovované. Napríklad Anglická centrálna banka v roku 2005 síce vo svoje Správe o finančnej stabilite písala o podceňovaní rizík a prehnanom optimizme, ale nestanovila žiaden prah neakceptovateľného rizika a celkový stav britského finančného systému označila za „zdravý.“

Navyše, regulačné úrady takisto prijali prevládajúce voľnotrhové normy a hoci aj publikovali z dnešného pohľadu priam prorocké správy, nekonali v politickom vákuu a ako neskôr priznal britský Úrad finančných služieb, jeho vyššie postavení zamestnanci si boli vedomí potreby uistiť politikov, že neusilujú o príliš dôkladný dohľad nad bankami.

A ako je na tom argument, podľa ktorého finančná podpora politickým stranám z Wall Street a londýnskej City viedla k presadzovania ich záujmov v politike? Hoci sa zdá byť nevyvrátiteľný, je treba mať na pamäti, že nielenže boli v danom období obe finančné centrá zdrojom ziskov, daní, hospodárskeho rastu a národnej prestíže, zároveň politici verili, že tieto javy samotné sú dôkazom odolnosti trhov a že trhom prospieva slabá regulácie a nie opak.

Ak v minulosti trh zlyhal, teraz dokazoval, že sa to už nestane, naopak akákoľvek regulácia by trh deformovala a tým mohla viesť k problémom. Političky teda nemuseli motivovať len peniaze, ale akoby ich motivovala samotná ideológia.

Je ale potom možné kohokoľvek viniť za to, že nebral varovné signály do úvahy? Autori článku si myslia, že ekonómky a politici mali vedieť, že sa krízy v kapitalizme pravidelne opakujú a omnoho viac mali dávať pozor na akékoľvek varovné trhové signály. Po druhé, mali viac načúvať kritickým hlasom, miesto toho aby ich vyhadzovali zo zamestnania a hlavne nevnímať ich ako ideologickú kritiku od politických oponentov, ako tomu bolo u Demokratov v USA v prípade hypoték pre chudobných. Inými slovami, nemali byť tak jednostranne ideologicky orientovaní.

Zaujímavé na ocenenom článku je, že vôbec nezmieňuje, ako je možné, že sa voľnotrhová ideológia pred krízou presadzovala s takou dominanciou. Aj keby sme totiž minimalizovali vplyv finančných darov hedžových fondov a iných korporácií na rozhodovanie politikov a političiek, mali by sme mať na pamäti, že sú to práve korporátne peniaze, ktoré vo veľkom sponzorujú presadzovanie neoliberálnej ideológie. A tu niekde by sme možno mali začať s pokusmi o nápravu súčasného stavu, ktorý sa v tomto nezmenil. Bohatí majú až príliš veľký vplyv na ľudské myslenie.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.