Vo februári tohto roku vyšiel vo vedeckom časopise Ecological Economics článok od známeho čílskeho ekonóma Manfreda Max-Neefa s názvom „The Good is the Bad we don’t do. Economic crimes against humanity: A proposal”, teda „Dobro je to zlo, ktoré nespáchame. Ekonomické zločiny proti ľudstvu: Návrh”. Prináša niekoľko zaujímavých myšlienok, ktoré stojí za to rozšíriť aj u nás.

Hlavnou témou článku sú ekonomické zločiny proti ľudstvu. Drvivá väčšina ekologických problémov pramení v samotnej povahe ekonomických procesov, ktoré v súčasnosti prebiehajú. A ich povaha je definovaná dominantnými ekonomickými teóriami uplatňovanými v praxi.

Súčasná mainstreamová ekonómia pochádza z neoklasickej ekonómie 19. storočia a princípov postavených na mechanickom pohľade na svet, kde ekonomika plní iba kvantitatívne ciele merané ukazovateľmi ako napr. HDP, ktorý sa stal fetišom a ktorý spôsobuje veľké škody.

Tento pohľad na svet vidí prírodu ako subsystém ekonomiky, ktorého jedinou úlohou je poskytovať zdroje pre výrobu. A je to tento pohľad neoklasickej ekonómie, ktorý vychováva a formuje ekonómov, a preto súčasní ekonómovia nerozumejú reálnemu svetu. Nechápu previazaný vzťah ekonomiky, prírody a spoločnosti.

Fakt, že príroda je o 4,5 miliárd rokov staršia ako naša súčasná industriálna spoločnosť, neberú do úvahy. Žiaľ tento fakt platí aj pre väčšinu slovenských ekonómov. Povaha a štruktúra ekonomického vzdelávania v našej krajine sa nesie práve v tomto duchu.

Manfred Max-Neef pomenúva tri základné charakteristiky súčasnej mainstreamovej ekonómie ako koreňové príčiny ekonomických zločinov proti ľudstvu:

1. Posadnutosť rastom s exponenciálnym rastom spotreby.

2. Akceptovanie externalít (pozn. externality sú náklady, škody alebo výhody, benefity tretej strany, ktorá nie je súčasťou transakcie; napr.: zaplatím za benzín, ale spôsobím znečistenie, ktorého následky/náklady nesú aj tí, čo sa so mnou nevezú) ako spôsobu zbavovania sa zodpovednosti ekonomických procesov za dopady na prírodu a spoločnosť.

3. Makroekonomická zvrhlosť, pri ktorej sa strata prírodného dedistva vykazuje ako nárast príjmu.

Pre násilné zločiny proti ľudskosti (crimes against humanity) bol zriadený Medzinárodný trestný tribunál so sídlom v Hágu (International Criminal Court). Definície zločinov proti ľudskosti sú obsiahnuté v Rímskom štatúte tohto súdneho dvora. Pre ekonomické zločiny však ešte takéto definície neexistujú.

V 80-tych a 90-tych rokoch štrukturálne reformy vynucované inštitúciami ako Svetová banka a Medzinárodný menový fond spôsobili enormné utrpenie miliónov ľudí v mnohých krajinách. V súčasnosti sú už aj mnohí obyvatelia západných krajín vystavení takémuto utrpeniu — strata bývania, úspor, nezamestnanosť.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je odôvodnené zaviesť koncept ekonomických zločinov proti ľudstvu. Identifikovať charakteristiky takýchto zločinov je však zložitejšie ako pri klasických násilných zločinoch. Niektoré sú však vcelku jasné.

Sú to ekonomické činy a politiky, ktoré:

1. Vytvárajú priame ale tiež nepriame a vedľajšie škody. Tento charakter majú bezpochyby tzv. úsporné opatrenia (austerity measures), podvody bánk, znečistenie životného prostredia, deštrukcia ekosystému a ďalšie.

2. Poškodzujú veľkú časť spoločnosti. V Španielsku v súčasnosti zomrie viac ľudí z dôvodu samovraždy ako z dôvodu dopravnej nehody. Vyvstáva oprávnená otázka, či tieto samovraždy z dôvodu ekonomického utrpenia sú vlastne samovraždy. Či to nie sú vraždy zákerného ekonomického modelu.

3. Spôsobené škody sú predpovedateľné a očakávané, teda sú spôsobované zámerne. Jasným príkladom je Grécko, kde bolo vopred známe, že „ozdravná politika“ prinesie skazu gréckej spoločnosti — utrpenie miliónom ľudí.

4. Spôsobené škody sú vždy súčasťou asymetrickej rovnováhy. Teda nikdy nie je následkom len škoda určitej časti spoločnosti, ale vždy je následkom aj podstatný benefit pre málopočetné sektory spoločnosti, ktoré disponujú mocou.

5. Ekonomické nástroje/činy a politiky, ktoré spôsobujú takéto škody majú svoj základ v ideologických tvrdeniach. Nie sú podporené žiadnymi analýzami, ktoré by podporili ich aplikáciu. Práve preto, že sú mierené k prospechu úzkej mocnej skupiny, ale prezentované s rétorikou prospechu pre spoločnosť. Preto ide o podvod na spoločnosti.

6. Sú to činy vyplývajúce z politických rozhodnutí, nie operačných, technických.

7. Vyžadujú používanie lží.

8. Existujú k nim čestné a rozumné alternatívy.

Je dôležité, aby koncept ekonomických zločinov proti ľudstvu zaujal miesto v každodennom jazyku. Aby ho populácia zaviedla do demokratického rozhodovania.

Autor navrhuje vytvoriť - konštituovať Medzinárodný súdny dvor pre ekonomické zločiny proti ľudstvu. Bol by postavený na morálnych základoch, tak ako Russelov tribunál počas Vietnamskej vojny (pozn.: v tejto vojne zahynuli takmer 4 milióny Vietnamcov a 60 tisíc Američanov). Nemal by žiadnu moc uvaľovať sankcie. Jeho úlohou by bolo identifikovať, odhaľovať a odsudzovať ekonomické zločiny a ekonomických zločincov.

Je však dôležité, aby sme zmenili pohľad na ekonomiku/ekonómiu, aby sa zmenila tak, aby neporušovala ľudské práva. Nový pohľad na ekonomiku a ekonómiu, nová paradigma by mohla slúžiť tribunálu ako opora pre jeho analýzy a rozhodnutia.

Takýto nový pohľad na funkciu ekonomiky pre život spoločnosti pripravuje pracovná skupina 60 popredných expertov z rôznych oblastí života, ktorej členom je aj autor Manfred Max-Neef. Výsledkom práce skupiny má byť nový ekonomický a rozvojový model spoločnosti a skupina má plnú podporu Valného zhromaždenia OSN. Výsledný návrh má byť prezentovaný na jej pôde na konci roku 2014.

Tento nový ekonomický model má byť postavený na týchto šiestich postulátoch:

a. Ekonomika má slúžiť ľuďom a nie ľudia ekonomike.

b. Rozvoj je o ľuďoch a nie o objektoch.

c. Rast nie je to isté ako rozvoj a rozvoj nevyžaduje nevyhnutne rast.

d. Žiadna ekonomika nemôže existovať bez služieb ekosystému.

e. Ekonomika je podsystém väčšieho a ohraničeného systému biosféry a preto trvalý rast nie je možný.

f. Žiadne ekonomické záujmy za akýchkoľvek okolností, nesmú stáť nad úctou k životu.

Inšpirovaný Russelovým tribunálom, súd by mal 25 členov s medzinárodnou reputáciu zo všetkých kontinentov a z rôznych oblastí života. Schádzal by sa 2 krát ročne, každý posudzovaný prípad by pripadol 5 vybraným členom/sudcom. Súd by udržiaval úzke vzťahy s OSN a ďalšími uznávaným organizáciami ako Right Livelihood Foundation, World Future Council, Rímsky klub či Balaton group. Nemal by stále sídlo a zasadnutia by sa konali vždy v inej krajine. Musel by mať však sekretariát, a ten stále sídlo potrebuje.

Ku každému prípadu by súd vydával správu, ktorá by bola publikovaná a rozširovaná, aby sa v čo najväčšej možnej miere stala verejnosti známou informáciou. Členovia tribunálu by sa aktívne zúčastňovali konferencií a seminárov, aby takto plnili aj vzdelávaciu funkciu a tým prispeli k toľko potrebným hlbokým zmenám v ekonomickej praxi a v ekonomickom myslení.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.