Ondrej Dostál (slovenský komentátor a analytik, kandiduje do EP za trojici občanských pravicových stran — pozn. DR) sa vo svojom ostatnom blogu snažil brániť pred tým, aby jeho euroskepticizmus niekto nemiešal s vyšinutou kritikou únie, ktorú dnes na Slovenskú šíria Slobodný vysielač, stalinisti zo Vzdoru a potulní kazatelia v parlamente. Ondrej má smolu, trochu ho ľutujem, no zároveň sa teším, nech vidí, aké to je, keď vám okolie podsúva názory, ktoré nezdieľate.

Zároveň však Ondrej Dostál používa tú istú metódu. Na bilboardoch bojuje proti socializmu, pričom vie, že EÚ je dnes v rukách pravice a pravdepodobne to tak ostane naďalej. Ondrej Dostál si zrejme myslí, že regulácia je socializmus, socializmus je komunizmus, a teda regulácia je prvým krokom do gulagu. Dúfal som, že argumentácia z 90. rokov už zmizla, no ona iba dostatočne zostarla na prvý lifting.

Ondrej Dostál a ostatní príčetní euroskeptici musia vidieť jednu vec. Žiadne ekonomické laboratória v strednej Európe nevznikli. Spôsob, akým spravujeme naše štáty je jednoducho hanebný, sny o sociálnych a daňových experimentoch zahučali a je čas priznať si, že snahy o vybudovanie sviežej, exemplárnej novej Európy, poučenej z dvojitej skúsenosti diktatúr a inšpirujúcej zvyšok sveta sa nepodaril. V takejto situácii je boj za „národnú suverenitu“ sloganmi o zvrchovaných daniach iba dôkazom nepochopenia povahy sveta. Tvrdohlavé postoje viedli ikonu euroskeptikov Klausa k bláznovstvu. Dostál a ostatní sa k nemu ešte pred pár rokmi hlásili. No jeho dedičmi sú do veľkej miery aj pravicoví extrémisti, proruskí aktivisti, stúpenci ezoterickej demokracie, všetci, ktoré tieto zneisťujúce reči roky počúvali.

Nikto v Európe nepotrebuje federáciu viac ako my, Stredoeurópania. Štáty sa menia a model z 19. storočia založený na etniku a jazyku potrebuje nové politické inštitúcie. K jednoduchým identitám pochádzajúcich z vierovyznania a pôvodu sa pridali desiatky nových a predovšetkým čoraz silnejšia európska. Dnes je výrazom nášho civilizačného ukotvenia a svojou univerzálnosťou ponúka účinnejšie nástroje na pochopenie čoraz zložitejšieho sveta. Národné črty našli svoj výraz v politických inštitúciách národných parlamentov. V globalizovanom svete sú národné parlamenty potlačené, najambicióznejší svetový ekonomický plán, rokovanie o vytvorení zóny voľného obchodu medzi USA a Európou, riadi únia. Národné parlamenty nemajú expertnú kapacitu a chýba im pohľad celku. Neznamená to, že strácajú svoj zmysel, no nie sú ísť schopné ponad horizont stanovený požiadavkami romantických národných hnutí.

Európsky parlament sa môže rozšíriť o druhú komoru, tak ako to navrhujú autori Manifesta, a premeniť sa na autentickú demokratickú inštitúciu s fiškálnymi právomocami. Tí, ktorí sa federácie boja, by mali vedieť, že v mnohých oblastiach je už únia dávno ďalej a podobá sa skôr na štát. Tí, ktorí sa federácie boja, by sa mali pozrieť na to, čo sme dokázali od 89, zhodnotili, akú úlohu v tom zohrali, a priznať si, že to nie je žiadna výhra. Európska federácia je ďalším krokom. Musíme politicky zabojovať o projekt, ktorý kultúrne a intelektuálne existuje od ranného stredoveku. Inak verejnosť uverí, že ďalším krokom je ústup a boj s vysávačmi. Ak sa sťažujeme, že po vstupe do únie potrebujeme víziu, tak boj za federáciu je presne takou myšlienkou, čo premieňa politikov na prorokov a hrdinov. Len nech sa budúca európska vláda nevolá Komisia.