Blízky východ je na pokraji ďalšej vojny, v ktorej sa prepletajú záujmy superveľmocí, na krku máme stále globálnu hospodársku krízu, Nemci onedlho vo voľbách rozhodnú, čo s týmto starým, unaveným kontinentom. Koho by už v takých hektických časoch trápili podružné problémy stredoeurópskych, prepytujem, demokracií. Nuž, podružné, ale naše.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bolo populárne porovnávať „transformačnú skúsenosť“ krajín strednej Európy. Česká republika, Maďarsko, či Poľsko boli dávané do protikladu so Slovenskom. S relatívne stabilizovanými straníckymi systémami, rozdelenými pozdĺž štandardnej pravo-ľavej línie, sa začínali podobať na „stabilné západné demokracie“, zatiaľ čo my sa nie a nie spamätať z nacionalistického absťáku. Všetko sa na dobré obrátilo, vlak sme na poslednú chvíľu chytili, vstúpili do „spoločného európskeho domu“, a už malo byť len lepšie.