Tradičné úradnícke výhovorky, že návšteva bola dlho pripravovaná, absolútne neobstoja, lebo za tejto mimoriadnej situácie (keď Tureckom otriasa vlna protestov a na uliciach zomierajú ľudia) je odklad stretnutia nielenže bežný, ale aj maximálne vhodný, a to bez vážnejšieho dopadu na bilaterálne vzťahy. Premiér však touto návštevou vyslal signál, že potenciálna slovensko-turecká výroba kovového horčíka má pre neho väčší význam ako základné európske hodnoty. A to vo mne vyvoláva otázku, či sa tento človek správa ako legitímny predstaviteľ štátu alebo ako najatý vyjednávač oligarchie.

To však nebolo to najhoršie. S vlajkou Európskej únie za chrbtom podporil slovenský premiér vôbec ako jediný západný politik Erdoğanov postup a bagatelizoval brutálny zásah polície alibistickým vyhlásením, že tvrdé zákroky voči demonštrantom boli aj v iných členských krajinách EÚ. A to všetko v deň, keď turecký premiér Erdoğan pohrozil ešte tvrdším zásahom. Odhliadnuc od toho, že sa nepamätám, že by pri zásahoch v Madride, Paríži, Ríme či Aténach boli mŕtvi a tisícky zranených (niektorí s trvalými následkami) ako v Turecku, je takéto ospravedlňovanie neprimeraného násilia ohavné a pre demokratickú krajinu absolútne neprijateľné. Neviem, či si v tej chvíli Robert Fico uvedomoval, že je aj zástupcom Európskej únie, že je aj predstaviteľom európskych socialistov, od ktorých dostal nedávno cenu za „rozvoj sociálnodemokratického hnutia“.

Pripomeňme si reakcie jeho partnerov. Český eurokomisár Štefan Füle poznamenal, že na neprimerané použitie sily voči demonštrantom nie je v demokracii žiadne miesto. Šéfka európskej diplomacie Catherine Ashtonová vyjadrila nad neprimeraným použitím sily poľutovanie a vyzvala Turecko na zdržanlivosť. Predseda Európskeho parlamentu, nemecký sociálny demokrat Martin Schulz označil postup tureckej polície za „úplne neadekvátny“. Francúzsko varovalo, že represie Ankary proti pokojným demonštrantom sú neúnosné. Nemecko vyzvalo na prepustenie zatknutých. A Slovensko? Lichotilo tureckému vodcovi za „obrovský kus práce“, ktorý vykonal. Erdoğan nezostal nič dlžný a nazval „Roberta“ svojím dobrým priateľom...

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že slovenský premiér nechápe situáciu. Na námestiach nie sú vagabundi, lotri (ako ich nazval turecký premiér) a už vôbec nie islamisti, ktorí stoja na strane Erdoğana. Zhromažďuje sa tam jadro tureckej ľavice, liberálna mládež, pridali sa odbory, učitelia, umelci. Odrážajú záujmy rôznorodých a často protichodných skupín typických pre multikultúrne Turecko. Sú to ľudia, ktorí bojujú za uznanie svojej identity, dôstojnosti a akceptovania vlastného životného štýlu. V posledných rokoch totiž Erdoğan uveril vlastnej popularite uzurpoval si čoraz viac moci. Jeho opakované víťazstvo v riadnych uznaných parlamentných voľbách je síce veľmi pôsobivé, ale ako mu pripomenul umiernený turecký prezident Abdullah Gül, „okrem volieb existujú aj iné spôsoby, ako vyjadriť odlišné názory či kritiku, konkrétne formou pokojných demonštrácií“. Hlava štátu zdôraznila, že v tomto zmysle vydali protestujúci jasný signál. Premiér Erdoğan sa však tvári, že tieto slová nepočul.

Erdoğan nie je nijaký diktátor, ako skandujú emóciami bičovaní demonštranti. No na druhej strane nemožno nevidieť, že v jeho väzniciach je viac novinárov ako v Číne či Iráne, že jeho čoraz zreteľnejší príklon k islamizmu ohrozuje výdobytky sekulárneho štátu, že koncentrácia jeho osobnej moci sa neustále zvyšuje. Twitter označil za najhoršiu hrozbu pre spoločnosť, ktorú nebezpečne polarizuje napríklad tým, že sľúbil zbúrať obľúbené kultúrne centrum Atatürk a na jeho mieste postaviť mešitu. A tak je paradoxné, že Robert Fico na jednej strane výrazne podporuje členstvo Turecka v EÚ, no na druhej strane sa obracia chrbtom práve k tej kľúčovej časti tureckej spoločnosti, ktorá sa túži otvoriť svetu a ktorá dnes tvorí jadro demonštrantov.

A nielen to. Centrum protestov, námestie Taksim v Istanbule, je celé desaťročia spájané s konaním ľavicových happeningov. Tradične sa tam konali aj oslavy Sviatku práce. Tohto roku ich premiér Erdoğan zakázal. Toto nevraví čerstvému nositeľovi „Ceny za rozvoj sociálnodemokratického hnutia“ nič? Nezapochyboval o svojom postoji ani vtedy, keď tureckých demonštrantov podporili najznámejšie osobnosti intelektuálnej ľavice ako nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, turecký spisovateľ Orhan Pamuk či profesor Noam Chomsky, keď svoje jednoznačné stanoviská v prospech protestujúcich vyslovili európski sociálni demokrati?

V skutočnosti sa treba pýtať, čo je na Robertovi Ficovi sociálnodemokratické. V skutočnosti má so svojím konzervatívnym tureckým kolegom Erdoğanom spoločné viac, ako väčšina obyvateľstva tuší. V skutočnosti je politika, ktorú predstavuje, zmesou umierneného nacionalizmu a sociálneho populizmu. Jej úspech nie je založený na reálnych výsledkoch, ale na podmanivo empatickej rétorike, ktorá je tlmičom depresívnych individuálnych pocitov vhodne kombinovanej s prvkami nacionalizmu, ktoré prekrývajú frustráciu z bolestivej sociálnej situácie. Zjednodušene povedané — dôchodcom sa dnes nedarí lepšie ako za minulých vlád, súčasní vodcovia si ich však vedia lepšie získať.

A obaja — tak Robert Fico, ako aj Recep Erdoğan — sa tešia mimoriadnej popularite najmä medzi vidieckym, konzervatívnejším, chudobnejším a nábožensky založeným obyvateľstvom, hoci ich skutočná moc spočíva skôr na spojenectve s najvyššími finančnými kruhmi. Odpor voči Erdoğanovi vyplýva z kombinácie strachu z narastania vplyvu náboženských skupín a odporu voči nevkusu developerov a veľkopodnikateľov napojených na vládu. Napriek rastúcej ekonomike si rozhnevaní demonštranti uvedomujú, že dostávajú iba omrvinky z hostiny skorumpovaných politikov a oligarchov. Preto žiadajú väčší podiel na moci, jej kontrole a rozhodovaní... Nepripomína vám to niečo?

Je to súčasť toho istého trendu, toho istého pohybu, ktorý pozorujeme prakticky všade vo svete. Ľud sa dožaduje, aby jeho hlas bolo viac počuť, majú plné zuby korupcie, oligarchie a partokracie, prestávajú veriť médiám, nahlas prejavujú odpor voči pokrytectvu a hierarchii. No aj tak je turecká revolta odsúdená na neúspech. Protestujúci začínajú mať rovnaké problémy, rovnaké limity a robia rovnaké chyby ako lídri protestov proti Gorile. Nie sú organizovaní, namiesto strategických mysliteľov si vystačia s celebritami, nevedia, kam to smeruje, nemajú program, ale želajú si systém s férovejšími voľbami... z tohto nemôže vzísť nijaká revolúcia, nijaká šanca na zmeny, iba vzbura a po nej rozčarovanie.

Napriek tomu je dôležité vyjadriť tureckým demonštrantom podporu a solidaritu, napriek tomu je dôležité principiálne stáť pri nich a netaktizovať, napriek tomu je dôležité vedieť sa v tomto konflikte hodnotovo zorientovať. V súčasnosti sa totiž formujú šíky budúceho, oveľa dôležitejšieho zápasu.

Oligarchia prostredníctvom svojich politických vyjednávačov, ktorých najdôležitejšou úlohou je klamať, manipulovať a hypnotizovať davy, realizuje politiku záchranného člnu. Majú dostatok informácií, aby vedeli, že svet, ako sme ho poznali, sa pomaly končí. A že ten nový bude oveľa nehostinnejší ako súčasný. Preto urobia všetko pre to, aby si udržali a upevnili svoje privilégiá, moc a nakradnuté majetky všetkými dostupnými prostriedkami. To, že sa medzi demonštrantmi vo svete objavujú prví mŕtvi, nie je náhoda. Obávam sa, že budú pribúdať, že brutalita bude narastať, pretože ide o všetko a privilegované vrstvy sa svojho postavenia len tak ľahko nevzdajú, miest v záchrannom člne tejto planéty je totiž málo. No práve preto je dôležité nepodliehať extrémistickým vášňam a upevňovať morálnu integritu protestného hnutia.

Profesor Noam Chomsky si na podporu tureckých demonštrantov vyrobil transparent s nápisom „Aj ja som lotor“. Predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico však svojou neskrývanou podporou represívneho režimu Recepa Erdoğana postavil našich občanov pred úplne iné rozhodnutie. A ja cítim potrebu ospravedlniť sa všetkým statočným Turkom, ktorí poznajú význam slova demokracia lepšie ako premiér členského štátu EÚ. Tak veľmi sa hanbím za jeho slová, že naposledy som takéto pocity zažíval hádam len pri prejavoch Vladimíra Mečiara. Robert Fico sa mohol konečne aspoň raz prejaviť ako správny chlap, ako principiálny sociálny demokrat, ako štátnik, ktorý sa na medzinárodnej scéne dokáže hodnotovo orientovať. Prejavil sa vo svojej tradičnej forme — ako zbabelec. Robert Fico napriek svojmu imidžu vodcu chudoby nikdy nemal odvahu kritizovať mocných. Nikdy ste ho nepočuli napomínať veľkopodnikateľov, povedať pravdu o finančných skupinách, navážať sa do oligarchie, vzniesť kritiku politiky veľmocí na zasadnutiach Európskej rady či v sídle OSN (teda tam, kde mala opodstatnenie, nie napínať svaly pred domácim publikom).

Namiesto toho si vždy zvolil oveľa ľahší terč, ktorý zneužíval masové pudy a vyvolával hysterické vášne proti Rómom, Maďarom a menšinám vôbec. Nikdy nepovedal, že tento štát má ekonomické problémy vďaka mafiánskej oligarchii napojenej na vládu ako pijavice, ale vždy je ochotný ukázať prstom na z hľadiska objemu rozkradnutého majetku oveľa bezvýznamnejšiu drobnú kriminalitu zbedačeného rómskeho etnika. Neviní z rastúcej nezamestnanosti zločinecké spojenectvo nadnárodných monopolov a bánk, ale tú najúbohejšiu sociálnu skupinu. Obracia hnev spoločnosti nie proti privilegovaným, ale proti najviac znevýhodneným. Čím väčší zlodej, tým väčšia je jeho štátna ochrana. Čím bohatší sponzor, tým lojálnejší premiér.

Prepáčte, odvážne turecké občianky a občania! Ubezpečujem vás, že na Slovensku je veľa ľudí, ktorí váš statočný a spravodlivý boj v plnej miere podporujú, ktorí vám držia palce, vyjadrujú vám svoju najhlbšiu solidaritu a sústrasť rodinám obetí, ktorí sa cítia byť v tejto kritickej chvíli spriaznení nie so svojimi vládami, ale s demonštrantmi v Istanbule, Ankare a ďalších vašich mestách, rovnako ako sme podporovali protestujúcich v Madride, Paríži, Aténach či New Yorku, ako stojíme na strane ponížených, bezmocných a utláčaných v severnej Afrike či na Blízkom východe, ako sympatizujeme nie s finančníkmi vyjednávajúcimi biznis v Pekingu, ale s čínskymi robotníkmi bojujúcimi za základné pracovné štandardy, nie s politikmi hľadajúcimi nové trhy v Latinskej Amerike, ale s domorodými obyvateľmi bojujúcimi za záchranu pľúc Zeme, amazonského pralesa. To sú naši skutoční bratia a sestry, to sú naši spoluobčania, s ktorými zdieľame spoločný zápas za náš verejný priestor pre život. Všetci sme dnes Istanbulčania.

Text vyšel na partnerském serveru jetotak.sk.