Tradičné úradnícke výhovorky, že návšteva bola dlho pripravovaná, absolútne neobstoja, lebo za tejto mimoriadnej situácie (keď Tureckom otriasa vlna protestov a na uliciach zomierajú ľudia) je odklad stretnutia nielenže bežný, ale aj maximálne vhodný, a to bez vážnejšieho dopadu na bilaterálne vzťahy. Premiér však touto návštevou vyslal signál, že potenciálna slovensko-turecká výroba kovového horčíka má pre neho väčší význam ako základné európske hodnoty. A to vo mne vyvoláva otázku, či sa tento človek správa ako legitímny predstaviteľ štátu alebo ako najatý vyjednávač oligarchie.

To však nebolo to najhoršie. S vlajkou Európskej únie za chrbtom podporil slovenský premiér vôbec ako jediný západný politik Erdoğanov postup a bagatelizoval brutálny zásah polície alibistickým vyhlásením, že tvrdé zákroky voči demonštrantom boli aj v iných členských krajinách EÚ. A to všetko v deň, keď turecký premiér Erdoğan pohrozil ešte tvrdším zásahom. Odhliadnuc od toho, že sa nepamätám, že by pri zásahoch v Madride, Paríži, Ríme či Aténach boli mŕtvi a tisícky zranených (niektorí s trvalými následkami) ako v Turecku, je takéto ospravedlňovanie neprimeraného násilia ohavné a pre demokratickú krajinu absolútne neprijateľné. Neviem, či si v tej chvíli Robert Fico uvedomoval, že je aj zástupcom Európskej únie, že je aj predstaviteľom európskych socialistov, od ktorých dostal nedávno cenu za „rozvoj sociálnodemokratického hnutia“.

Pripomeňme si reakcie jeho partnerov. Český eurokomisár Štefan Füle poznamenal, že na neprimerané použitie sily voči demonštrantom nie je v demokracii žiadne miesto. Šéfka európskej diplomacie Catherine Ashtonová vyjadrila nad neprimeraným použitím sily poľutovanie a vyzvala Turecko na zdržanlivosť. Predseda Európskeho parlamentu, nemecký sociálny demokrat Martin Schulz označil postup tureckej polície za „úplne neadekvátny“. Francúzsko varovalo, že represie Ankary proti pokojným demonštrantom sú neúnosné. Nemecko vyzvalo na prepustenie zatknutých. A Slovensko? Lichotilo tureckému vodcovi za „obrovský kus práce“, ktorý vykonal. Erdoğan nezostal nič dlžný a nazval „Roberta“ svojím dobrým priateľom...

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že slovenský premiér nechápe situáciu. Na námestiach nie sú vagabundi, lotri (ako ich nazval turecký premiér) a už vôbec nie islamisti, ktorí stoja na strane Erdoğana. Zhromažďuje sa tam jadro tureckej ľavice, liberálna mládež, pridali sa odbory, učitelia, umelci. Odrážajú záujmy rôznorodých a často protichodných skupín typických pre multikultúrne Turecko. Sú to ľudia, ktorí bojujú za uznanie svojej identity, dôstojnosti a akceptovania vlastného životného štýlu. V posledných rokoch totiž Erdoğan uveril vlastnej popularite uzurpoval si čoraz viac moci. Jeho opakované víťazstvo v riadnych uznaných parlamentných voľbách je síce veľmi pôsobivé, ale ako mu pripomenul umiernený turecký prezident Abdullah Gül, „okrem volieb existujú aj iné spôsoby, ako vyjadriť odlišné názory či kritiku, konkrétne formou pokojných demonštrácií“. Hlava štátu zdôraznila, že v tomto zmysle vydali protestujúci jasný signál. Premiér Erdoğan sa však tvári, že tieto slová nepočul.