Všetko alebo nič?

Radovan Geist

Už pár rokov býva leto v Európe politicky horúce. To najbližšie nemusí byť výnimkou, píše v pravidelné víkendové rubrice Dopis ze Slovenska Rado Geist.

Georgeovi Sorosovi jedno nemožno uprieť — odvahu. Ísť do Frankfurtu a obhajovať zavedenie eurobondov, to by už prekonal len prednáškou v Londýne o potrebe špekulácií s menou...

Unikátní výběr informací ze světa, které v češtině nenajdete nikde jinde. Podpořte Deník Referendum!
×

Lenže bývalý finančník a investor, ktorý sa dnes vidí radšej ako filantrop a intelektuál, toho povedal viac. A opäť rozvíril stojaté vody „diskusie o budúcnosti Európy“. Len na okraj, z tohto sa už stáva zaužívané slovné spojenie, priam floskula: V Afrike „prebehol ďalší prevrat“. Juhovýchodnú Áziu „postihla prírodná katastrofa“. Európa „diskutuje o budúcnosti“.

Späť k téme. Nosnou ideou Sorosovej prednášky na univerzite vo Frankfurte bola „európska dilema Nemecka“ — Berlín má akceptovať zodpovednosť za budúcnosť európskeho projektu. Všetko, alebo nič. Kríza z neho urobila lídra Únie. No politika, ktorú Merkelovej vláda presadzuje, krízu nerieši. Soros porovnal situáciu v Európe s globálnou bankovou krízou v osemdesiatych rokoch. Mnoho takzvaných rozvojových krajín sa dostalo do situácie, keď nedokázalo ďalej splácať dlhy. Medzinárodný menový fond, s podporou ostatných hlavných veriteľov, prišiel s riešením, ktoré zachránilo medzinárodný bankový systém. Dlžnícke krajiny však dostali len toľko peňazí, aby sa zabránilo ich okamžitému krachu. Za to museli akceptovať politiku, ktorá spôsobila dlhodobo nízky hospodársky rast, vysokú nezamestnanosť, sociálnu degradáciu. Cena za „riešenie“ bola prenesená najmä na plecia dlžníkov, a v tomto duchu sa nieslo aj vysvetlenia krízy. „Vinu“ niesla periféria (teda rozvojový svet), „záchranu“ si musela zaslúžiť.

Lenže s menovou úniou je to trochu zložitejšie. Je dobrovoľným spolkom krajín. Neexistuje „vrchná autorita“, ktorá by dokázala zotrvanie v nej vynútiť. Popri všetkých výhradách, ktoré možno mať k nedokonalosti systému premietnutia „vôle občanov“ do rozhodnutí vlády v zastupiteľskej demokracii, členstvo každej krajiny sa musí v konečnom dôsledku opierať ich o súhlas (alebo aspoň absenciu otvoreného, aktívneho nesúhlasu). Aplikácia spomínaných receptov na riešenie krízy v eurozóne podkopáva demokratickú legitimitu menovej únie, ako aj celej integrácie. Snaha o udržanie menovej únie začína byť problémom pre prežitie Európskej únie ako takej.

Riešením je, podľa Sorosa, idea zásadne odmietaná nemeckou vládou: zavedenie eurobondov, resp. mutualizácia dlhov. Spoločná emisia dlhu zníži bremeno pre periférne krajiny, a tie získajú priestor pre podporu rastu. Nemecku sa náklady na refinancovanie dlhu oproti súčasnosti mierne zvýšia, náhradou však bude pozitívny vplyv oživenia hospodárstva na periférii. Stabilizácia vytvorí lepšie podmienky pre riešenie dlhodobých štrukturálnych nerovnováh.

Podľa Sorosa má Berlín akceptovať zodpovednosť za budúcnosť menovej únie, vrátane spoločných dlhov, alebo z nej odísť. Ak by euro dokázalo prežiť bez Nemecka, obe alternatívy sú lepšie, než dnešné predlžovanie krízy. To „ak“ je však prekliate problematické. Odhliadnuc od ekonomických implikácií „eura bez Nemecka“, ťažko si predstaviť, že by taká alternatíva nemala v politickej rovine ďalekosiahle následky pre integráciu ako takú. Zložitá konštrukcia nových inštitúcií a procesov, vybudovaná okolo menovej únie v reakcii na jej krízu, by sa ocitla bez hlavného advokáta.

To je však iba špekulácia. Súčasná nemecká vláda v otázke mutualizácie dlhov neustúpi ani o krok, a nezavelí ani na ústup z menovej únie. Jej taktikou je vyčkať do septembra a dúfať, že vydrží relatívny pokoj, za ktorý vďačí Európskej centrálnej banke. Relatívny pokoj je ale zdanlivý. V Taliansku buble politická kríza. Španielsko je na okraji ekonomickej aj politickej priepasti. „Ozdravné“ opatrenia v Portugalsku a Grécku narážajú na ústavné a politické limity, a najmä ekonomickú realitu. A nik netuší, kedy príde ďalšia žiadosť o záchrannú pôžičku — Slovinsko je očividný kandidát. Už pár rokov býva leto v Európe politicky horúce. To najbližšie nemusí byť výnimkou.

No ak aj nie, čo potom? Ochota nemeckej opozície hovoriť o alternatívne k Európe Angely Merkel je znepokojujúco nízka. Optimista to môže pripísať predvolebnej taktike, vyhýbaniu sa témam, kde nemôžu u verejnosti skórovať. Realistickejšie sa zdá, že ani výmena pri vládnom kormidle neprinesie korekciu kurzu. Nuž, kto povedal, že to musí dopadnúť dobre?

    Diskuse