Po rozhodnutí Nemeckého ústavného súdu vo veci Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM) a po oznámení prezidenta Európskej centrálnej banky (ECB), že centrálna banka poskytne neobmedzenú likviditu ohrozeným juhoeurópskym krajinám, zavládla vlna eufórie. Nadšenie však nie je na mieste. Pri oboch rozhodnutiach sa prehliada to, čo sa píše malým písmom. Čo je však ešte dôležitejšie, nefungujú hospodárske politiky, ktorých plnenie je podmienkou prístupu k zdrojom z ESM a ECB.

Nemecký ústavný súd 12. septembra vyhlásil, že ESM je v zásade v súlade s nemeckou ústavou. Podpis zmluvy o ESM však podmienil. Po prvé, horná hranica finančných záväzkov Nemecka v ESM nesmie bez súhlasu nemeckého parlamentu prekročiť 190 mld. eur. Po druhé, nemeckí zástupcovia v ESM budú musieť nemeckému parlamentu sprostredkovať „obsiahle informácie“. Táto druhá podmienka snáď prinesie trochu viac svetla do fungovania ESM, ktoré by inak bolo prakticky mimo verejnej kontroly. Mimoriadne právomoci ESM bez patričnej demokratickej zodpovednosti sú jedným z mimoriadne problematických elementov druhého eurovalu.

O čom sa v medzinárodnej tlači hovorilo už menej, je pozícia nemeckého ústavného súdu, podľa ktorej sú nákupy štátnych dlhopisov v podaní ECB v rozpore s právom EÚ, ak slúžia na financovanie štátov. Z politického hľadiska tento názor posilňuje pozíciu tých nemeckých politikov, ktorí sa stavajú nepriateľsky k nákupom štátnych dlhopisov zo strany centrálnej banky. Z právneho hľadiska tento nález môže neskôr viesť k právnym sporom na úrovni EÚ.

Pár dní pred rozhodnutím nemeckého ústavného súdu sa ECB rozhodla (napriek nesúhlasu nemeckého člena Výkonnej rady ECB) v prípade potreby skupovať v neobmedzenom množstve štátne dlhopisy. Akákoľvek intervencia v tomto smere je však podmienená uplatňovaním politiky škrtov. V tomto zmysle by program ECB slúžil ako doplnok k programu ESM, ktorý sa tiež podmieňuje k tvrdým podmienkam.

Úsporné programy už EÚ a MMF naordinovala Maďarsku, Lotyšsku, Rumunsku, Grécku, Írsku a Portugalsku. Výsledky týchto programov sú vskutku katastrofálne. Prehĺbili recesiu. V prípade Grécka sa HDP prepadol od začiatku krízy o cca 20 %. Dramaticky narástla nezamestnanosť. Obchodné bilancie sa síce zlepšili, ale to len vďaka prepadu domáceho dopytu. Ich zlepšenie teda isto nemožno pripísať zlepšeniu produktívnych štruktúr — tie sa práve naopak ešte oslabili.

Úsporné opatrenia zhoršili bremeno súkromného i verejného zadlženia. Rastúce problémy s dlhom teda nejdú na vrub nedôslednosti plnenia podmienok programov, ale práve naopak — sú výsledkom dôslednosti ich plnenia. Recesia totiž z definície zhoršuje pomer dlhu k HDP. Podobné politiky zlyhávajú na celej čiare aj v krajinách mimo Európy už posledných tridsať rokov (napr. v Latinskej Amerike v 80. a 90. rokoch).

Politika škrtov v podaní ESM či ECB a neoliberálne reformy neprivedú periférne krajiny eurozóny na cestu produktívneho oživenia. Iba zhoršujú rozdelenie centrum-periféria a podkopávajú kohéziu vo vnútri EÚ.

Cesta von z krízy je nemysliteľná bez toho, že v krajinách jadra EÚ ako Nemecko sa príjme expanzívna politika a v krajinách na periférii sa začne s masívnou reindustrializáciou. O ničom takom však nepočuť. Južnej periférii menovej únie tak ostáva alternatíva neschopnosti splácať dlhy a odchodu z eurozóny. Vlády ohrozených krajín takýto scenár zatiaľ nepripúšťajú, ale diskutovať sa o ňom očividne už začalo. Hoci odchod z eurozóny by spôsobil krátkodobé problémy, znehodnotenie novozavedenej meny by z pohľadu domácich vlád aspoň mohlo ochrániť domácich výrobcov a posilniť vývoz a to by prinajmenšom otvorilo možnosť hospodárskej obnovy.

Upravená verzia článku vychádza ako komentár v denníku Pravda.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.