Samit Európskej únie 21. júla si vyslúžil pomerne veľkú pozornosť médií, ale vzišli z neho iba limitované závery. Z pohľadu Grécka a iných štátov na periférii eurozóny priniesol istú krátkodobú úľavu. Avšak nepredstavil nič, čo by adresovalo podstatu problémov. Jeho hlavným výsledkom bol kúpený čas.

Zníženie úrokovej sadzby záchranných programov pre Grécko, Írsko a Portugalsko na cca. 3,5 % a zväčšenie flexibility Európskeho fondu finančnej stability (EFSF, resp. euroval) boli dva hlavné konkrétne výstupy samitu. Zníženie úrokovej sadzby znamená pre tri spomínané krajiny nižšie úrokové náklady splácania dlhu. Avšak aj 3,5 % môže byť priveľa pre krajiny, ktoré majú aj podľa vcelku optimistických oficiálnych predpovedí tento rok čeliť hospodárskej recesii (Portugalsko a Grécko).

Posilňujú sa tiež právomoci EFSF, ktorý tak bude môcť pružnejšie reagovať na akútne prejavy finančnej krízy. Okrem iného bude môcť euroval požičiavať krajinám, ktoré sa dostanú pod tlak bánk a budú čeliť rastúcim úrokovým sadzbám. Takisto bude oprávnený refinancovať vyšťavené banky.

V tomto smere de facto odľahčí Európsku centrálnu banku, ktorá banky Grécku, Írsku atď. refinancovala doteraz. EÚ však iba rozširuje právomoci EFSF bez toho, aby zodpovedajúcim spôsobom zvýšila jeho finančnú kapacitu. Možno preto skonštatovať, že skutočný rozsah prijatých opatrení tak bude iba obmedzený.