Samit Európskej únie 21. júla si vyslúžil pomerne veľkú pozornosť médií, ale vzišli z neho iba limitované závery. Z pohľadu Grécka a iných štátov na periférii eurozóny priniesol istú krátkodobú úľavu. Avšak nepredstavil nič, čo by adresovalo podstatu problémov. Jeho hlavným výsledkom bol kúpený čas.

Zníženie úrokovej sadzby záchranných programov pre Grécko, Írsko a Portugalsko na cca. 3,5 % a zväčšenie flexibility Európskeho fondu finančnej stability (EFSF, resp. euroval) boli dva hlavné konkrétne výstupy samitu. Zníženie úrokovej sadzby znamená pre tri spomínané krajiny nižšie úrokové náklady splácania dlhu. Avšak aj 3,5 % môže byť priveľa pre krajiny, ktoré majú aj podľa vcelku optimistických oficiálnych predpovedí tento rok čeliť hospodárskej recesii (Portugalsko a Grécko).

Posilňujú sa tiež právomoci EFSF, ktorý tak bude môcť pružnejšie reagovať na akútne prejavy finančnej krízy. Okrem iného bude môcť euroval požičiavať krajinám, ktoré sa dostanú pod tlak bánk a budú čeliť rastúcim úrokovým sadzbám. Takisto bude oprávnený refinancovať vyšťavené banky.

V tomto smere de facto odľahčí Európsku centrálnu banku, ktorá banky Grécku, Írsku atď. refinancovala doteraz. EÚ však iba rozširuje právomoci EFSF bez toho, aby zodpovedajúcim spôsobom zvýšila jeho finančnú kapacitu. Možno preto skonštatovať, že skutočný rozsah prijatých opatrení tak bude iba obmedzený.

Pred samitom sa najviac hovorilo o probléme reštrukturalizácie a zníženi gréckeho verejného dlhu. Na samotnom stretnutí sa predstavili najmä opatrenia na predĺženie splatnosti existujúcich pôžičiek prostredníctvom rôznych technických aranžmánov, ktorých detaily zatiaľ neboli špecifikované. Posunutie maturity do budúcnosti znamená, že krátkodobý tlak na refinancovanie sa znížil.

Podstatnou otázkou ale je, či existujúci dlh je vôbec udržateľný. O tom sa dá úspešne pochybovať najmä vzhľadom na prudký hospodársky prepad a nepriaznivé vyhliadky na rast gréckeho hospodárstva.

Zníženie dlhu je vcelku limitované. Udiať sa má prevažne dvoma spôsobmi. Súkromní veritelia by sa mali dobrovoľne vzdať 21 % aktuálne splatnej sumy pôžičiek výmenou za pôžičky s dlhšou splatnosťou. Okrem toho euroval vyčlení do roku 2014 20 mld. eur, aby Grécko mohlo spätne so zľavou odkúpiť existujúce dlhy (buyback).

Odhaduje sa, že bezprostredné zníženie štátneho dlhu bude 26 mld. eur, čo je asi 12 % gréckeho HDP. To nepredstavuje väčšiu úľavu. Skôr sa jedná o opatrenie, ktoré má byť prijateľné aj v očiach neochotnej verejnosti, najmä v Nemecku, Holandsku a Fínsku.

Banky dostávajú ďalšie záruky a účasť súkromného sektora je symbolická. Niet sa čo čudovať. Bol to očividne Institute of International Finance, thinktank a lobistická skupina hlavných nadnárodných bánk, kto pripravil schému reštrukturalizácie dlhov.

Záverečné vyhlásenie hláv štátov vyzýva „na obsiahlu stratégiu rastu a investícií v Grécku“. Avšak v návrhoch sa spomína iba mobilizácia štrukturálnych fondov EÚ a pôžičiek EIB. Hlavnou doktrínou dokumentu je dôraz na prísne úsporné opatrenia. Tieto politiky spôsobujú prudkú recesiu a rýchly nárast nezamestnanosti. Hospodársky prepad prehlbuje tiež problémy spojené so splácaním dlhu. Na úrovni EÚ neexistuje skutočná stratégia rastu a zamestnanosti pre Grécko.

Taká stratégia by totiž mohla byť úspešná iba v prípade zásadných zmien v politike EÚ. Nemecko a ostatné krajiny s vysokým prebytkom obchodnej bilancie by museli podporiť svoje domáce trhy prostredníctvom expanzívnej mzdovej a fiškálnej politiky. Museli by prijať viac vnútorne orientovaný model rozvoja. To by znížilo tlak na juhoeurópske ekonomiky.

EÚ by musela v periférnych hospodárstvach spustiť regionálne rozvojové iniciatívy, ktoré by v krajinách ako Grécko, Portugalsko, Španielsko, Bulharsko, či Rumunsko posilnili výrobné kapacity. O týchto veciach sa takmer vôbec nehovorí. Rozpočtové plány EÚ na najbližšie roky neprezentujú nový prístup a výrazné zvýšenie zdrojov na regionálny rozvoj. Zásadný problém nerovného rozvoja v EÚ sa tak vôbec neadresuje.

EÚ si kúpila trocha času. Je však otázne, či sa takto získaný čas efektívne využije.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.