Udržateľný rast, štrukturálne reformy, pracovné miesta, menej byrokracie, sociálny model, inovácie, federácia, členské štáty, dôležitosť Európskeho parlamentu, demokracia, ľudské práva, globálne postavenie EÚ... to všetko pomiešať, zahustiť volaním po väčšej jednote a zodpovednosti, a máme výživný nominačný prejav.

Isteže. Predseda Európskej komisie nie je americkým prezidentom. Europarlament nie je Kongresom. A medzi nami federalistami idú také reči, že aj preto EÚ nie je v mnohých aspektoch Spojenými štátmi — ale to len na okraj. Aj tak bol Barrosov prejav o stave únie politickou udalosťou, ktorej na mediálnom lesku ubralo len to, že sa odohrala v hektickú európsku stredu (banková únia, rozhodnutie nemeckého ústavného súdu, holandské voľby…).

Začnime menej podstatnými vecami. Ak niekto ešte pochyboval, či sa Barroso pokúsi stať predsedom komisie tretíkrát, už nemusí. Bol to nominačný prejav, v ktorom si mohla nájsť obľúbené kľúčové slovo každá väčšia politická skupina. Najviac pozornosti pritiahlo, ako otvorene narábal Barroso so slovom „federácia“. Samozrejme, k „európskej federácii“ z opatrnosti pridal „národné štáty“ a pre menej chápavých zdôraznil, že ani náhodou nesníva o superštáte či federácii, ktorá by sa podobala na USA. Hoci kríza prinútila európskych politikov premýšľať o budúcnosti odvážnejšie, predsa len tak ďaleko nezašli. Barroso naskočil na vlak, ktorý odštartovala nemecká kancelárka, a napriek svojim viacerým predchádzajúcim vyjadreniam dnes tvrdí, že potrebujeme zásadne prehĺbiť integráciu, posilniť demokratický charakter európskych inštitúcií a na ceste k „politickej únii“ sa nevyhneme zmene zmlúv. Nie o päť či desať rokov. Proces musí odštartovať už pred voľbami do europarlamentu, teda pred júnom 2014.

Nie že by nemal pravdu. Európska únia nedokáže vyriešiť príčiny krízy v rámcoch daných dnešným zmluvným základom. Jeho naťahovanie a prispôsobovanie „zadnými dverami“ má svoje limity. A vytvára zásadný problém s legitimitou, ktorý podkopáva legitimitu a životaschopnosť celého integračného projektu.

Otázkou je, čo sa udeje dovtedy. Problémy menovej únie nepočkajú, dva roky (optimistický odhad), pokiaľ prebehne verejná diskusia, Konvent, Medzivládna konferencia a zložité obdobie ratifikácie nových zmlúv. Nevyrieši ich súčasná politika obmedzovania investícií, škrtenia rastu a odbúravania sociálnych služieb (pravda, je krajšie nazývať ju „politikou rozpočtovej zodpovednosti“).

Musíme sa urgentne zaoberať otázkami, ktorým sa Barroso vyhol, alebo ich pohodlne odsunul do budúcnosti: zdieľaním zodpovednosti za dlhy a riziká, reálnou podporou konkurencieschop­nosti a rastu na periférii a spravodlivejším nastavením hospodárskych modelov.

Ale buďme k predsedovi komisie féroví. Nie je americkým prezidentom. A europarlament nie je Kongres. O týchto urgentných (a zásadných) veciach budú celú jeseň rozhodovať v dusnej atmosfére riadnych a mimoriadnych summitov zástupcovia členských krajín. Ak vie Barroso niečo naozaj dobre, je to surfovanie na politických vlnách.