Ešte v roku 1994 varoval Paul Krugman pred nezmyselnosťou abstraktného konceptu konkurencieschopnosti medzi krajinami a aj pred nebezpečenstvom ovládnutia ekonomickej politiky týmto konceptom. Vysvetľoval, že je chybné prirovnávať ekonomické vzťahy medzi krajinami ku konkurencii medzi obchodnými spoločnosťami.

Za prvé, obchodná spoločnosť, ktorá neobstojí na trhu, prestáva existovať. Krajiny môžu byť spokojné alebo nespokojné so svojim ekonomických výkonom, ale — na rozdiel od obchodných spoločností — nemôžu zaniknúť.

Za druhé, Krugman empiricky poukazuje na fakt, že rast životnej úrovne krajín je takmer výlučne determinovaný rastom domácej produktivity (a to bez ohľadu na vývoj produktivity v iných krajinách). Nie je dôvod sa napríklad domnievať, že ekonomický rozmach Japonska v druhej polovici 20. storočia negatívne ovplyvnil životný štandard vo vyspelých ekonomikách. Ak vyššia produktivita zvýši mzdy v Japonsku, mzdy v Spojených štátoch a v Európe ostanú s najvyššou pravdepodobnosťou neovplyvnené.

Ako je to možné? Znova, krajiny si nekonkurujú tak ako obchodné spoločnosti. Coca-cola a Pepsi sú takmer čistí rivali: Iba malá časť tržieb Coca-coly sa dá pripísať zamestnancom Pepsi a iba malá časť tržieb Pepsi sa dá pripísať zamestnancom Coca-coly. Ak je Coca-cola úspešná, bude to do veľkej miery na úkor Pepsi.

Ale to neplatí pre hlavné ekonomiky sveta. Tieto krajiny síce predávajú produkty, ktoré medzi sebou konkurujú, ale zároveň predstavujú pre seba exportné trhy a dodávateľov dôležitých importov. Ak sa teda napríklad darí európskym ekonomikám, nebude to pravdepodobne na úkor americkej ekonomiky, keďže americká ekonomika bude mať k dispozícií väčší exportný trh a kvalitnejšie a lacnejšie importy. Inými slovami, medzinárodný obchod nie je hra s nulovým súčtom.

Prečo je ale mýtus konkurencieschopnosti tak všeobecne rozšírený a zároveň nebezpečný? Podľa Krugmana jedným z dôvodov bolo, že dával politikom možnosť maskovať skutočné ekonomické problémy a zároveň umožňoval ľahšie presadzovať rôzne politiky. Tie často mohli byť užitočné na zvýšenie domácej produktivity — ako príklad môžu poslúžiť investície do školstva, vedy a výskumu. Na druhej strane, podriadenie ekonomickej politiky doktríne konkurencieschopnosti mohlo viesť napríklad k škodlivému protekcionizmu.

Je Krugmanovo varovanie aktuálne aj dnes, keď eurozóna zažíva hlbokú krízu? Angela Merkelová sa nedávno vyjadrila, že kľúčom k riešeniu krízy v eurozóne sú vyrovnané rozpočty a otázka konkurencieschopnosti. A najmä v súvislosti s vysokými deficitmi bežného účtu periférie a prebytkami Nemecka (a jadra eurozóny všeobecne) sa hovorí o probléme nekonkurencieschopnosti periférie.