Úsporné opatrenia a škrty predpísané Európskou komisiou a Medzinárodným menovým fondom potápajú Grécko do čoraz hlbšej krízy. Rokovania o znížení dlhov medzi gréckou vládou a súkromnými finančnými inštitúciami sú mimoriadne ťažkopádne. Grécky „bankrot“ a prípadné vystúpenie Grécka z eurozóny sú opäť na programe dňa.

Prepad gréckeho hospodárstva pokračuje a nezamestnanosť v krajine stúpa. Na jeseň 2011 oficiálne dosiahla 18,8 %. Skutočná miera sa ale odhaduje na cca. 25 %. Zúfalá sociálna situácia vyústila až do 40-percentného nárastu počtu samovrážd len v priebehu jedného roka. Ordinované úsporné opatrenia dlhové problémy nezmenšili, ale naopak zhoršili.

Európske inštitúcie sa tvária, že problémy pramenia z toho, že Grécko nedostatočne zavádza reformy. Avšak prudká recesia v skutočnosti pramení práve z poctivej aplikácie škrtov v rozpočte a mzdách. Úsporné opatrenia neadresujú štrukturálnu slabosť produktívnych sektorov gréckeho hospodárstva.

Situácia je naozaj bledá, a tak sa čoraz častejšie spomína grécky default a otázniky nad budúcnosťou gréckeho členstva v eurozóne. Sebastian Dullien a Daniela Schwarzer v aktuálnej publikácii popredného nemeckého think-tanku v oblasti zahraničnej politiky Stiftung Wissenschaft und Politik prichádzajú k záveru, že grécky bankrot a odchod z menovej únie by bol pre celú EÚ tou najhoršou možnosťou. Zároveň však pripúšťajú, že pre samotné Grécko by to bolo lepšie, než zbankrotovať a v eurozóne ostať.

Každopádne je otázne, či aktuálne politiky EÚ sú z dlhodobého hľadiska vôbec v súlade s predstavou, že by Grécko ostalo v eurozóne. Zostrené škrtacie opatrenia neposkytujú žiadnu pozitívnu vyhliadku gréckemu hospodárstvu a spoločnosti. Ak sa má perspektíva zlepšiť, budú sa musieť politiky EÚ (a Nemecka) zmeniť. Expanzívnejšia nemecká mzdová a rozpočtová politika by uľavila konkurenčný tlak na grécku a iné stredomorské ekonomiky. Agresívny nemecký ťah na vývoz totiž problémy menovaných krajín zhoršil.

Vstupom do eurozóny tieto štáty stratili posledný politický nástroj nápravy zhoršujúcich sa obchodných bilancií. EÚ nevyvinula regionálne priemyselné politiky na periférii, ktoré by upravili rozchádzajúce sa modely priemyselného rozvoja. Nemeckí biznismeni a nemecká vláda nie sú ochotní ani len uvažovať o rozvoji, ktorý by sa v Nemecku menej sústredil na vývoz a ktorý aktívne podporoval priemysel v juhoeurópskych štátoch.

Grécko je v takej slepej uličke, v akej bola Argentína desať rokov dozadu. V tom čase sa argentínska vláda rozhodla skoncovať s fixnou paritou na americký dolár a devalvovať aj za cenu predĺženia hospodárskej agónie a silných sociálnych protestov. Po roku finančného chaosu táto zmena priniesla mohutné ekonomické zotavenie.

O argentínskom modeli sa v Grécku čoraz viac a živo debatuje. Časť gréckej ľavice je za bankrot vyhlásený dlžníkom (debtor-led bankruptcy) vrátane vystúpenia z eurozóny. Zástancovia takéhoto riešenia sa spoliehajú, že znehodnotenie meny by umožnilo produktívnym sektorom dýchať. S tým súhlasia aj mainstreamoví ekonómovia a ekonómky, napr. už spomínaní Dullien a Schwarzer.

Zástancovia vystúpenia z eurozóny ale často podceňujú intenzitu krátkodobých dopadov. Costas Lapavitsas napríklad píše, že „najzásadnejšie by bolo zabezpečiť, aby sa menový neporiadok nepretavil do krízy bánk“. Práve argentínsky príklad rozpustenia menového výboru a devalvácie pesa spred desiatich rokov svedčí o tom, že odchod z rigidného monetárneho režimu pravdepodobne spôsobí masívny zlom.

Keď začne reálne hroziť znehodnotenie meny, ľudia vybielia svoje účty a presúvajú peniaze inam. Preto by bolo pravdepodobne nevyhnutné nielen zaviesť obmedzenia pohybu osôb a kapitálu cez hranice, ale taktiež by asi bolo potrebné obmedziť výber hotovosti z účtov. To by samozrejme malo drastický dopad na produktívne hospodárstvo a na každodenný život (tak to bolo aj v Argentíne).

Stabilizácia výmenného kurzu a znovuzavedenie národnej meny sú vskutku zložité procesy. Vzpruha, ktorú by devalvácia mohla poskytnúť produktívnym sektorom, by bola pravdepodobne menej intenzívna než v Argentíne či Uruguaji, pretože v Grécku je vyššia závislosť na dovoze. Aj pri tomto všetkom ale momentálne odchod z eurozóny ostáva jedinou realistickou možnosťou, ktorá aspoň otvára perspektívu obnovy.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.