Môj minulotýždňový komentár o kapitulácii demokracie v Grécku vzbudil ohlas. Kritika podmienok, ktoré sprevádzali poskytnutie druhej pôžičky, ma postavila do pozície obhajcu neobmedzeného a bezpodmienečného sypania peňazí do gréckej čiernej diery. Podľa mňa síce neprávom (vysvetlím prečo), ale to ma až tak neprekvapilo.

Zaráža skôr to, že nikto nenapadol môj politologický záver, že Grécko je de facto okupované. Dá sa to vyložiť kladne — všetci so mnou súhlasia. Obávam sa ale, že je za tým viac. Podľa všetkého platí, čo som pred týždňom napísal úplne na koniec — fakt okupácie niektorých ľudí nedesí, sú s ním zmierení a považujú ho za prirodzené vyústenie „ekonomického“ vývoja.

Moje obavy potvrdzuje rýchlosť, s akou sa diskusia zvrtla na „ekonomické“ príčiny nevyhnutnosti vzniku súčasnej situácie, nech je to aj grécka okupácia. Logika veci sa javí číra ako voda v horskom potoku: Grécko je zvrchovaný demokratický štát, zodpovedá za svoj osud, hospodárilo s deficitom, zadlžovalo sa, je na pokraji defaultu. Má na výber — buď vypovie splácanie dlhov a bude čeliť dôsledkom, alebo si musí požičať a akceptovať podmienky veriteľov. Kritizovať podmienky a výsledok úverovej dohody európskych a gréckych zástupcov sa podľa tejto logiky zdá byť neprístojné.

Mám niekoľko áno, ale ešte viac ale alebo nie. Grécko má iste svoj podiel viny na tom, kde sa nachádza. Už som to spomínal — deravý daňový systém, korupcia, nákup zbraní a pod. pôsobili na grécke verejné financie rozvratne. Možno práve kvôli tomuto je Grécko prvé na rane. Ale celkom jednoznačne aj bez uvedených faktorov by Grécko trpelo krízou, podobne ako ňou trpí Španielsko, Írsko či Portugalsko, teda štáty s „rozpočtovo kompetentnými“ elitami.

Podstata krízy v eurozóne totiž netkvie primárne v bilanciách verejných financií, ale v bilanciách bežných účtov (tu, tu a všelikde inde). Nastavenie eurozóny vedie k rastu makroekonomických nerovnováh — jadro vyváža a zároveň poskytuje úvery, aby sa periféria mohla zadlžiť a dovážať. Kríza preto nie je grécka, portugalská atď. — je to kríza celej eurozóny a je to kríza systémová. Ak zodpovednosť za vznik krízy nie je národným zlyhaním, možno tiež prijať predpoklad, že zdieľať sa má aj zodpovednosť za jej riešenie.