Grécka demokracia kapituluje, začína sa okupácia

To, co se minulý týden odehrálo v Řecku, nemá v moderních dějinách obdoby. Média o podpisu smlouvy na druhý záchranný úvěr a o vyhlášení euroskupiny informovala jen jako o další etapě boje proti krizi v eurozóně. Jde ale o mnohem vážnější událost.

To, čo sa minulý týždeň udialo v Grécku, nemá v najnovších dejinách obdobu. Médiá o podpise zmluvy na druhý záchranný úver a o vyhlásení euroskupiny informovali iba ako o ďalšej etape boja proti kríze v eurozóne. V skutočnosti ale pravdepodobne ide o čosi omnoho omnoho väčšie.

Pre lepšie pochopenie si skúsme predstaviť nasledujúcu situáciu. Zlé nastavenie eurozóny, hospodárska kríza a nekompetentné politické elity dostanú našu krajinu do kritickej finančnej situácie. Budeme mať na výber. Možnosť prvá – vypovedanie dlhov, prípadne odchod z menovej únie. Dôsledky takéhoto výberu sa nedajú presne predpovedať. Boli by však takmer určite katastrofálne a neviem o politikovi, ktorý by sa na takéto rozhodnutie dobrovoľne podujal.

Možnosť druhá – „pomoc“ zo zahraničia. Podmienkou tejto pomoci však je, že sa vzdáme možnosti robiť zásadné rozhodnutia o rozpočte a necháme si ich nadiktovať autoritou zo zahraničia. Naozajstná Sofiina voľba.

Grécki predstavitelia sa rozhodli pre druhú možnosť, a teda kapitulovali. Lídri dvoch najsilnejších gréckych strán PASOK a Nea Demokratia napísali predstaviteľkám a predstaviteľom tzv. trojky (EK, ECB, MMF) listy. V nich sa horlivo zaväzujú (formulácia má skutočne až úslužný charakter), že ich strany budú naďalej (tzn. aj po aprílových voľbách) dodržiavať tzv. stabilizačný program, teda diktované požiadavky veriteľov.

Interpretácia uvedeného vývoja je nasledovná. Grécke politické elity sa už neuchádzajú o priazeň voličov, ale o priazeň zahraničných veriteľov-arbitrov. Z hľadiska voličov je zase úplne jedno, či pôjdu voliť ľavicu, pravicu, alebo voliť nepôjdu – o osude krajiny je už teraz rozhodnuté a voľby majú pre rozhodnutia prijímané v najbližších rokoch iba čisto formálny význam. V podstate by ich v rámci úsporných opatrení mohli pokojne zrušiť a nič by sa nestalo. Tam, kde ľudia nemôžu rozhodovať o svojej krajine, končí demokracia. Ak to za nich robí zahraničie, jedná sa o de facto okupáciu.

A aký je teda osud krajiny, ktorý krvou na kapitulačných dokumentoch spečatili grécki politici? Schválili niekoľko prioritných opatrení, ktoré sa musia formou zákonov, ministerských rozhodnutí či prezidentských dekrétov realizovať do konca februára, čiže dodnes. Až potom sa vyplatí prvá tranža schválenej „pomoci“.

Patrí medzi ne zníženie výdavkov na nákup liekov o viac než miliardu eur, zníženie rozpočtu na verejné investície o 400 miliónov eur, dodatočné škrty v štrukturálnych výdavkoch o 325 miliónov, dôchodková reforma a zníženie dôchodkov o 300 miliónov. Ďalej sa jedná o neslýchané zníženie miezd o 22 % a miezd ľudí do 25 rokov o 32 % oproti úrovni miezd z januára tohto roku (čiže spolu s predchádzajúcim znižovaním to môže byť súhrnne aj o polovicu!) a o drastické oslabenie mechanizmov kolektívneho vyjednávania. Osobitnou kapitolou je výpredaj štátneho majetku. Do konca roka 2015 má Grécko v privatizácii rozpredať majetok vrátane podielov v štátnych podnikoch za cca. 40 mld. eur.

Summa summarum – za mediálneho mlčania resp. tichého súhlasu sme svedkami faktickej likvidácie a perestrojky zvrchovaného štátu a absolútne drakonických sociálnych opatrení.

Každému, kto trocha realisticky uvažuje, musí byť jasné, že požadované opatrenia sú nerealistické a prakticky nerealizovateľné, nielen v Grécku (už teraz sa hovorí o potrebe tretieho balíčka „pomoci“). Tak aký význam potom majú? Obávam sa, že jediný – vyskúšať, ako ďaleko sa dá zájsť a koľko taká krajina vydrží. Na rozdiel od gréckych politikov je pre niektorých európskych lídrov súčasná situácia situáciou win-win. Realizácia úverových podmienok vytlčie z krajiny, čo to dá, a veritelia dostanú svoj diel. Ak program vyvinie na politikov a obyvateľstvo taký neúnosný tlak, že vypudí Grécko z eurozóny, mnohí si pomädlia ruky a povedia si, že aj tak dobre.

V úvode som skonštatoval, že aktuálna situácia nemá obdobu. Áno, zdá sa, že je precedensom pre ďalšie krajiny. Pri absencii medzinárodných pravidiel štátneho bankrotu môže byť grécky experiment modelom pre ďalšie štáty európskej periférie, ale aj sveta. Je dosť možné, že svet po kríze čaká éra krachujúcich štátov a následných technokratických polodiktatúr a protektorátov. Ale najhoršie je, že mnohých táto predstava vôbec nedesí.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.

A co si myslíte vy? Diskuse (4 příspěvky)

Petr Litschmann - M.Žižkov

Středa, 29.Února 2012, 11:16:46

..a tak v kolébce kultury a poznání někde v tomto bodě ztrácí argument o členství v evropských strukturách jako cestě k Evropě mírově-stabilní svůj dech!

Zima1

Petr Jedlička - redaktor DR

Drobné upřesnění Čtvrtek, 1.Března 2012, 23:55:28

v textu zmiňované snížení mzdy není nějakým plošným snížením platů, ale snížením hladiny minimální mzdy.

Zima1

Petr Jedlička - redaktor DR

a komentář Pátek, 2.Března 2012, 00:34:32

také se domnívám, že v přístupu k Řecku je všechno špatně, ale nevídaná okupace? Pokud autor nemyslí užité výrazy v nadsázce, je potřeba připomenout, že takto okupována byla většina zemí, která kdy plnila podobně tvrdé programy strukturální adaptace MMF - v posledních letech tedy například Lotyšsko. Nevídané je to akorát v eurozóně. Doporučuji si srovnat, jak dnes vypadá krizová skladba daní a mechanismus dohledu nad privatizacemi v onom okupovaném Řecku a jak vypadaly v zemích subsaharské Afriky, když začaly podobnou pomoc čerpat.

To, co se děje s Řeckem je šílené, a pokud se to nezmění (přičemž já myslím, že změní), lidé tam na to krutě doplatí. Važme ale slova. Pokud by Řecko vyhlásilo neschopnost splácet dluhy a nemělo dost síl vyvolat arbitráž, pomáhal by s jejich restrukturalizací opět MMF. Režim dohledu by potom byl ještě přísnější (což je přesně to, co chtěl pro Řecko slovenský Richard Sulík či naši neoliberální ekonomové).

A mimochodem, autor v textu opomněl zmínit, že trojka vyjednala pro Řecko zároveň snížení dluhu o 100 miliard eur u soukromých věřitelů. Ten, kdo chce jen ždímat, se podle mne takto nechová.

Petr Litschmann - M.Žižkov

Pátek, 2.Března 2012, 10:22:5

Děkuji panu Jedličkovi za komentář o metodách "pomoci" MMFi za upřesnění. Kdybych mohl, rád bych ještě požádal o upřesnění ve dvou věcech: 1)komu, za kolik pomáhá MMF a s jakými výsledky 2) kdo je v těchto vztazích onen "Ten" s takovou mocí (ždímat)?

Pro vložení příspěvku musíte být zaregistrováni a přihlášeni.