To, čo sa minulý týždeň udialo v Grécku, nemá v najnovších dejinách obdobu. Médiá o podpise zmluvy na druhý záchranný úver a o vyhlásení euroskupiny informovali iba ako o ďalšej etape boja proti kríze v eurozóne. V skutočnosti ale pravdepodobne ide o čosi omnoho omnoho väčšie.

Pre lepšie pochopenie si skúsme predstaviť nasledujúcu situáciu. Zlé nastavenie eurozóny, hospodárska kríza a nekompetentné politické elity dostanú našu krajinu do kritickej finančnej situácie. Budeme mať na výber. Možnosť prvá — vypovedanie dlhov, prípadne odchod z menovej únie. Dôsledky takéhoto výberu sa nedajú presne predpovedať. Boli by však takmer určite katastrofálne a neviem o politikovi, ktorý by sa na takéto rozhodnutie dobrovoľne podujal.

Možnosť druhá — „pomoc“ zo zahraničia. Podmienkou tejto pomoci však je, že sa vzdáme možnosti robiť zásadné rozhodnutia o rozpočte a necháme si ich nadiktovať autoritou zo zahraničia. Naozajstná Sofiina voľba.

Grécki predstavitelia sa rozhodli pre druhú možnosť, a teda kapitulovali. Lídri dvoch najsilnejších gréckych strán PASOK a Nea Demokratia napísali predstaviteľkám a predstaviteľom tzv. trojky (EK, ECB, MMF) listy. V nich sa horlivo zaväzujú (formulácia má skutočne až úslužný charakter), že ich strany budú naďalej (tzn. aj po aprílových voľbách) dodržiavať tzv. stabilizačný program, teda diktované požiadavky veriteľov.

Interpretácia uvedeného vývoja je nasledovná. Grécke politické elity sa už neuchádzajú o priazeň voličov, ale o priazeň zahraničných veriteľov-arbitrov. Z hľadiska voličov je zase úplne jedno, či pôjdu voliť ľavicu, pravicu, alebo voliť nepôjdu — o osude krajiny je už teraz rozhodnuté a voľby majú pre rozhodnutia prijímané v najbližších rokoch iba čisto formálny význam. V podstate by ich v rámci úsporných opatrení mohli pokojne zrušiť a nič by sa nestalo. Tam, kde ľudia nemôžu rozhodovať o svojej krajine, končí demokracia. Ak to za nich robí zahraničie, jedná sa o de facto okupáciu.

A aký je teda osud krajiny, ktorý krvou na kapitulačných dokumentoch spečatili grécki politici? Schválili niekoľko prioritných opatrení, ktoré sa musia formou zákonov, ministerských rozhodnutí či prezidentských dekrétov realizovať do konca februára, čiže dodnes. Až potom sa vyplatí prvá tranža schválenej „pomoci“.

Patrí medzi ne zníženie výdavkov na nákup liekov o viac než miliardu eur, zníženie rozpočtu na verejné investície o 400 miliónov eur, dodatočné škrty v štrukturálnych výdavkoch o 325 miliónov, dôchodková reforma a zníženie dôchodkov o 300 miliónov. Ďalej sa jedná o neslýchané zníženie miezd o 22 % a miezd ľudí do 25 rokov o 32 % oproti úrovni miezd z januára tohto roku (čiže spolu s predchádzajúcim znižovaním to môže byť súhrnne aj o polovicu!) a o drastické oslabenie mechanizmov kolektívneho vyjednávania. Osobitnou kapitolou je výpredaj štátneho majetku. Do konca roka 2015 má Grécko v privatizácii rozpredať majetok vrátane podielov v štátnych podnikoch za cca. 40 mld. eur.

Summa summarum — za mediálneho mlčania resp. tichého súhlasu sme svedkami faktickej likvidácie a perestrojky zvrchovaného štátu a absolútne drakonických sociálnych opatrení.

Každému, kto trocha realisticky uvažuje, musí byť jasné, že požadované opatrenia sú nerealistické a prakticky nerealizovateľné, nielen v Grécku (už teraz sa hovorí o potrebe tretieho balíčka „pomoci“). Tak aký význam potom majú? Obávam sa, že jediný — vyskúšať, ako ďaleko sa dá zájsť a koľko taká krajina vydrží. Na rozdiel od gréckych politikov je pre niektorých európskych lídrov súčasná situácia situáciou win-win. Realizácia úverových podmienok vytlčie z krajiny, čo to dá, a veritelia dostanú svoj diel. Ak program vyvinie na politikov a obyvateľstvo taký neúnosný tlak, že vypudí Grécko z eurozóny, mnohí si pomädlia ruky a povedia si, že aj tak dobre.

V úvode som skonštatoval, že aktuálna situácia nemá obdobu. Áno, zdá sa, že je precedensom pre ďalšie krajiny. Pri absencii medzinárodných pravidiel štátneho bankrotu môže byť grécky experiment modelom pre ďalšie štáty európskej periférie, ale aj sveta. Je dosť možné, že svet po kríze čaká éra krachujúcich štátov a následných technokratických polodiktatúr a protektorátov. Ale najhoršie je, že mnohých táto predstava vôbec nedesí.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.