Každým dňom Európska únia nalieha čoraz nástojčivejšie na grécku vládu a parlament, aby prijali ešte drastickejšie úsporné opatrenia. Je to systematické zbavovanie moci gréckych demokratických inštitúcií. Z hľadiska gréckych strán sa podľa všetkého už dosiahli hranice znesiteľného. Z hľadiska verejnosti v Grécku sú hranice dávno prekročené. Objavujú sa prvé náznaky, že isté politické sily v krajinách jadra EÚ by nedbali Grécko z eurozóny vypudiť.

Súčasná grécka vláda nečerpá svoju legitimitu z volieb. Je výsledkom tlakov EÚ, aby sa sformovala vláda národnej jednoty — tá má presadzovať agendu veriteľov, čiže agendu šetrenia. Vláde predsedá Lukas Papademos. Bývalý guvernér gréckej centrálnej banky a bývalý podpredseda Európskej centrálnej banky sa teší dôvere finančného sveta a popredných politických síl v EÚ. Po prvýkrát od pádu vojenskej diktatúry v roku 1974 sa vďaka Papademosovi dostali do vlády členovia krajne pravicovej strany LAOS. Mimo tejto vlády národnej jednoty ostali iba ľavicové strany.

Aj v Taliansku vyvinula EÚ rovnako silný tlak, aby Sivlia Berlusconiho nahradil bývalý eurokomisár Mario Monti. Na rozdiel od Grécka sa talianska vláda prezentuje ako vláda technokratov. Sedia v nej ale ministri, ktorí predtým riadili banky. Preto by bolo skôr namieste hovoriť o vláde bankárov. Podľa gréckeho filozofa Stathisa Kouvelakisa „nastolenie najprv Papademosa a potom Montiho možno považovať za prevrat bez preliatia krvi, zosnovaný a realizovaný lídrami eurozóny a bankármi, ktorých sú noví premiéri autorizovanými zástupcami“.

Manévrovací politický priestor juhoeurópskych vlád sa radikálne obmedzuje — v prípade Grécka a Portugalska je príčinou veľmi podrobná dohoda s MMF a EÚ; v prípade Španielska a Talianska sú na vine procedúry EÚ a tlaky bánk. Emeritný profesor ústavného práva a politológie Giorgos Kassamitis poukazuje na to, že grécke úverové zmluvy s krajinami eurozóny a s MMF sú proti princípom ľudských práv a právneho štátu. Zmluvy obmedzujú národnú zvrchovanosť a moc volených národných orgánov do takej miery, že by ich mal schváliť parlament. Ten však o nich ani nediskutoval a ani ich neschvaľoval. Kassimatis upozorňuje, že vlastnícke práva sa týkajú aj miezd a dôchodkov. Zákonne kodifikované sociálne práva sa zrušili bez akýchkoľvek prechodných opatrení.

Porušujú sa tak zásady právnej legitimity. Nemecké predstaviteľky a predstavitelia nedávno navrhli zaviesť funkciu osobitného „rozpočtového komisára“ s právom veta ohľadom gréckych rozhodnutí o výdavkoch. Nasledovali úvahy o zriadení mimoriadneho viazaného účtu, ktorý by EÚ a MMF dával ešte väčšie kontrolné právomoci nad použitím financií zo záchranných balíčkov.

Ad hoc riadenie konštruované pre európske dlžnícke štáty nie je v najnovších európskych dejinách ojedinelé. Má podobné črty so správou, ktorú západné vlády nastolili vo svojich kolektívnych de facto protektorátoch v povojnovej Bosne a Hercegovine a v Kosove. Ako vieme, bilancia politických a hospodárskych výsledkov západnej správy v týchto dvoch oblastiach je žalostná.

Európsky stabilizačný mechanizmus má inštitucionalizovať to, čo sa už ad hoc praktizuje: (dočasné) zbavovanie rozpočtovej autonómie krajín, ktoré žiadajú o pomoc v kríze. Aj ďalšie nové pravidlá na úrovni EÚ vrátane navrhovanej fiškálnej dohody podobne drasticky obmedzujú rozpočtové právomoci parlamentov. Predseda Nemeckého ústavného súdu Andreas Voßkuhle vyjadril hlboké obavy. Zdôraznil, že obetovať demokraciu záchrane eura by bolo osudné.

Je viac než otázne, či nedemokratické úsporné opatrenia zabezpečia eurozóne súdržnosť. Grécke hospodárstvo je vo voľnom páde. Medzi októbrom 2010 a rovnakým mesiacom roka 2011 zaznamenala oficiálna miera nezamestnanosti nárast z 13,9 na 19,2 %, čo je najrýchlejší nárast v EÚ. Grécko tiež vykázalo najrýchlejší rast verejného zadlženia — medzi tretím štvrťrokom rokov 2010 a 2011 dlh vystrelil o 20,3 percentuálnych bodov. Nie je to žiadne prekvapenie, ale zákonitý dôsledok hlbokej recesie, ktorá je zas výsledkom úsporných opatrení. Politiky EÚ a MMF sú očividne nevhodné z hľadiska plnenia údajného cieľa zmierniť dlhové problémy. Sú však mimoriadne súce na znižovanie dovozu a deficitov bežného účtu a na zničenie sociálneho štátu.

Najaktuálnejšie kolo požadovaných škrtov z dielne EÚ a MMF, obzvlášť drastické znižovanie miezd, tlačí na hranice výdrže gréckych vládnych strán. Voči opatreniam sa hromadne protestuje. Možno nadobudnúť dojem, že niektorí európski predstavitelia a predstaviteľky chcú požiadavky nafúknuť až do kritického bodu, kedy Grécko už bude musieť odísť z eurozóny. Je príznačné, že eurokomisárka z jednej z krajín jadra EÚ Neelie Kroesová nedávno vyhlásila, že eurozóna by sa s odchodom Grécka vysporiadala.

Vypudenie Grécka by zvýšilo tlak na zvyšné krajiny na južnej periférii eurozóny. V pozadí snáh vytlačiť Grécko (prípadne ďalšie krajiny) z menovej únie môže byť neochota jadra EÚ uvažovať o vyváženejšom modeli rozvoja Únie a neochota akceptovať potrebu značných transferov do periférie počas pomerne dlhého obdobia prechodu, ktoré bude potrebné, ak sa má na perifériu dostaviť intenzívny priemyselný rozvoj. Avšak cena vyštvania Grécka, Portugalska a prípadne iných krajín z eurozóny môže byť vyššia, než si pani Kroesová myslí.

Demokracia a sociálny štát sú prvými obeťami krízového riadenia v EÚ. Eurozóna môže byť ďalšou.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.