Vzbury v Tunisku a Egypte obnažili sociálnu polarizáciu a hospodársku a politickú slabosť starých režimov. Rozsah nepokojov prekvapil, ale jasné náznaky hlbokej spoločenskej nespokojnosti bolo možné pozorovať prinajmenšom už asi dva roky. Sociálne štiepenie arabského sveta Západ ignoroval a pozornosť takmer výlučne venoval politickému Islamu. Zo sociálnych nepokojov sú tak západné vlády teraz očividne v rozpakoch.

Vláda Ben Alího v Tunisku sa dlho pokladala za príklad hodný nasledovania a v regióne mala postavenie privilegovaného partnera. A v skutočnosti naozaj zvolila stratégiu hospodárskej modernizácie. Zlepšil sa systém vzdelávania a vývoznému priemyslu sa dostalo podpory. Z týchto politík mali osoh pobrežné oblasti, vnútrozemie však omnoho menej. Nezamestnanosť ostala na vysokej úrovni. Vysokoškolský titul nezaručil, že si absolventky/-i nájdu prácu. Očakávania mladých tak ostali zmarené. Videli iba to, ako rýchlo bohatne prezidentova rozvetvená rodina.