Vzbury v Tunisku a Egypte obnažili sociálnu polarizáciu a hospodársku a politickú slabosť starých režimov. Rozsah nepokojov prekvapil, ale jasné náznaky hlbokej spoločenskej nespokojnosti bolo možné pozorovať prinajmenšom už asi dva roky. Sociálne štiepenie arabského sveta Západ ignoroval a pozornosť takmer výlučne venoval politickému Islamu. Zo sociálnych nepokojov sú tak západné vlády teraz očividne v rozpakoch.

Vláda Ben Alího v Tunisku sa dlho pokladala za príklad hodný nasledovania a v regióne mala postavenie privilegovaného partnera. A v skutočnosti naozaj zvolila stratégiu hospodárskej modernizácie. Zlepšil sa systém vzdelávania a vývoznému priemyslu sa dostalo podpory. Z týchto politík mali osoh pobrežné oblasti, vnútrozemie však omnoho menej. Nezamestnanosť ostala na vysokej úrovni. Vysokoškolský titul nezaručil, že si absolventky/-i nájdu prácu. Očakávania mladých tak ostali zmarené. Videli iba to, ako rýchlo bohatne prezidentova rozvetvená rodina.

Sociálna polarizácia bola tiež ústrednou črtou Mubarakovho Egyptu. Neoliberálne politiky umožnili vzostup novej podnikateľskej triedy úzko prepojenej na režim. Pôsobí najmä v oblasti služieb. Produktívna základňa egyptského hospodárstva je naďalej pomerne slabá. Nezamestnanosť a podzamestnanosť sú vysoké. Oba režimy navyše vládli svojim polarizovaným spoločnostiam železnou rukou. Aktuálna hospodárska kríza zasiahla aj tieto severoafrické krajiny. Hospodársky sú totiž pomerne úzko prepojené na druhú stranu Stredozemia. Sociálne protesty sa teda v oboch krajinách zintenzívňujú prinajmenšom už od roku 2008.

Na začiatku tohto roka vypukol mohutný sociálny protest v baníckej oblasti Gafsa, ktorá sa vyznačuje veľmi vysokou mierou nezamestnanosti (cca 30 %) a je tradične známa radikálnosťou miestnych odborov. Nezamestnanosť v tomto prípade poslúžila ako rozbuška. Na demonštráciách sa zúčastnili najmä pomerne chudobní ľudia, nezamestnaní absolventi vysokých škôl a slobodné ženy s deťmi. Protestné akcie viedli miestni odborári, ktorí patria ku vzdelanej, ale stále viac pauperizovanej strednej triede. Vzbura bola násilne potlačená.

Avšak tie isté témy a podobní spoločenskí aktéri sa objavujú opäť, v aktuálnej vlne vzbury. Začala v najchudobnejších oblastiach a rozšírila sa až do hlavného mesta. Stredná trieda sa pridala k chudobným. Odborová federácia UGTT (Union générale des travailleurs tunisiens) sa stala ústredným aktérom vzbury. Tradične radikálna UGTT čelila útlaku už od 80. rokov a jej vedenie kooptovali. Napriek tomu si ale jej oblastné a miestne pobočky udržali na pracoviskách radikálnosť a nezávislosť od režimu. Počas aktuálnej vzbury bola UGTT jediným dobre štruktúrovaným aktérom sociálneho konfliktu. Preukázala viac nezávislosti na politickom establišmente, než oficiálne opozičné strany, ktorým chýba ukotvenie v spoločnosti.

V Egypte sa za posledné roky takisto zvýšil počet štrajkov a spoločenských nepokojov. Egyptským odborom chýba tradícia ľavicovej radikálnosti tuniských odborov. Profesijné združenia právnikov a pod. a študentské hnutie majú v Egypte bližšie skôr k politickému islamu. Politická opozícia v Egypte je tiež slabá. Moslimské bratstvo je jej najlepšie zorganizovanou zložkou. Jeho najmladší členovia sa inšpirujú modelom tureckej vládnucej strany AKP (Adalet ve Kalkinma Partisi), ktorá hlása fúziu ekonomického liberalizmu a veľmi konzervatívnej predstavy o spoločenskom poriadku. K podobnej orientácii sa hlási tuniská strana En-Nahda. Tieto sily však nezohrali v súčasných protestoch podstatnú úlohu. Prevážili sociálne požiadavky a vyústili do výziev na odstúpenie prezidentov.

Hoci sú sociálne nepokoje silné, protestné hnutia nemajú alternatívne politické štruktúry. V Tunisku donútili Ben Alího odstúpiť, ale oddaní straníci z vládnucej RCD (Rassemblement constitutionel démocratique) si v prechodnej vláde zachovali kľúčové pozície. V zaistení tejto obmedzenej zmeny zohrala hlavnú úlohu armáda. UGTT je v súčasnosti jedinou organizovanou silou, ktorá je schopná sústavne konfrontovať prechodnú vládu. Politický osud prezidenta Husního Mubaraka je stále nejasný.

Vzbury otvárajú v arabských krajinách novú kapitolu. Odhaľujú pokročilý stupeň straty legitimity súčasného poriadku. A na rozdiel od minulosti, tuniská vzbura sa skončila aspoň čiastočným politickým úspechom. Ďalší politický vývoj nie je jasný. Britský The Economist sa očividne desí perspektívy posilneného odborového hnutia v Tunisku. Západné vlády sa cítia trápne za to, ako ich doterajší spojenci totálne stratili legitimitu. Na druhej strane sú voči sociálnym protestným hnutiam skeptické. Želajú si, aby bola zachovaná značná miera kontinuity režimov. Ich postoj voči Moslimskému bratstvu v Egypte a strane En-Nahda v Tunisku je nejednoznačný. Asi sa im bude páčiť ich program hospodárskeho liberalizmu, ale s ich zahranično-politickou orientáciou podľa všetkého spokojné nebudú.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.