Vo väčšine vyspelých ekonomík sú progresívne dane štandardnou súčasťou daňového mixu. Progresívna daň znamená, že bežní ľudia pri prispievaní do štátneho rozpočtu nie sú nadmerne zaťažovaní. Do istej sumy príjmov či majetku všetci platíme rovnako. Pri časti príjmov, ktoré sú nadštandardné, potom platia vyššie daňové sadzby.

Pravicoví politici tieto zvýšené sadzby označujú za nespravodlivé. V skutočnosti však každý, kto dosahuje nadpriemerné príjmy, akokoľvek je šikovný a tvorivý, tieto príjmy nedosiahol sám. Pomáhali mu v tom zamestnanci, ktorí boli vzdelávaní štátom, infraštruktúra, ktorú nebudoval sám, či právny systém, ktorý jeho či jej podnikaniu zabezpečil stabilné prostredie. Príjmy štátneho rozpočtu z progresívnych daní umožňujú štátu investovať do verejných služieb, prispievať na prevádzku a inovácie nemocníc, škôl a zabezpečiť, aby sa deti neprepadávali do chudoby, neboli zmarené ich životné príležitosti.

Bez progresívnych daní štátny rozpočet každoročne prichádza o niekoľko miliárd. Tieto peniaze v ekonomike chýbajú a musí sa šetriť — zvyšuje sa investičný dlh, zhoršuje sa prístup k verejným službám. Neoliberálni ekonómovia tvrdia, že progresívna daň nemá zmysel. Opierajú sa o teoretický koncept Lafferovej krivky, ktorý tvrdí, že pri vyššej daňovej sadzbe výber daní klesá. Preto podľa nich niet inej cesty — musíme šetriť na sociálnych opatreniach, musíme ísť neskôr do dôchodku a podobne. Lafferova krivka je však veľmi pochybný konštrukt. Jonathan Aldred a ďalší ju podrobili ostrej kritike — nie je empiricky dokázané, pri akej sadzbe sa výber daní znižuje, a štáty úspešne fungovali a fungujú aj s vysokými progresívnymi sadzbami.

Ďalším neoliberálnym konštruktom, ktorý nebol empiricky potvrdený, je koncept ekonomiky presakovania: ak vytvoríme dobré podmienky pre bohatých, budeme sa mať všetci dobre, pretože bohatstvo presiakne cez spotrebu bohatých ku všetkým ostatným. V skutočnosti však bohatí investujú svoje prostriedky najmä do majetkových podielov v spoločnostiach a do luxusných nehnuteľností (ktoré by mali byť práve cieľmi progresívnej majetkovej dane). Ich bohatstvo prináša osoh im, nie ostatným.

Sme uprostred covidovej krízy a čaká nás ešte kríza ekologická. V krízach sa štát výrazne zadlží a chlieb sa bude lámať vtedy, keď sa bude rozhodovať o tom, kto tieto dlhy zaplatí. Na túto otázku by mala dať odpoveď daňovo-odvodová reforma. Buď budeme mať rovnú daň, regresívne odvody a vysoké rovné spotrebné dane, alebo zavedieme progresívne dane z príjmu, majetku, prevodu nehnuteľností a majetkových podielov v spoločnostiach a z finančných transakcií.

Keď žijeme vo svete rovnej dane, stráca rast HDP pre nižšiu a strednú vrstvu význam. Ekonomika môže rásť, no nadpriemerné percento vytvorenej hodnoty ide do vreciek najviac majetných. Takže aj keď hospodárstvo ako celok rastie, na životnej úrovni väčšiny obyvateľstva sa to neodráža. Nedostatok štátnych financií sa potom rieši úspornými opatreniami, ktoré nie sú zamerané na to, aby sa žilo lepšie všetkým, ale aby sa zachovala možnosť nízkej daňovej sadzby pre ultrabohatých.

Historicky, jednou z hlavných funkcií progresívnych daní bolo skrotiť oligarchiu, ktorá prostredníctvom svojho majetku začínala vážne narúšať demokratické procesy. Dnes celý deň lietame, pracujeme vo dvoch a viac zamestnaniach, sme európski rekordéri v nadčasoch, odchádzame neskôr do dôchodku. Možno dúfame, že aj my raz budeme bohatí a budeme platiť nízke dane. Kŕmime kukučku.

Texty vycházející v rámci víkendové rubriky Dopis ze Slovenska jsou přebírány z webu Polemag.sk, partnerského média DR na Slovensku.