„My sme 99 percent!“ Hoci nás tieto slová burcujú už od protestov Occupy Wall Street v r. 2011, už vtedy nám bolo jasné, že toto číslo nie je presné a ani takým nemalo byť. 99 percent jednoducho nevzniklo tak, že by niekto prepočítal počet ľudí a ich ekonomickú situáciu a zistil, že ide o presnejšie číslo než 92, 85 či 66 percent. 99 percent sa uchytilo ako slogan preto, lebo vyjadruje obludnosť stále sa zväčšujúcej nerovnosti. Globálna perspektíva však toto číslo obracia takmer úplne naruby. Z celosvetového pohľadu patria Londýnčania, Newyorčania či Sydneyčania ak nie k top percentu, tak iste medzi 10 percent najmajetnejších ľudí sveta, a nie spodných 99 percent, ako to o sebe tvrdia.

Množstvo pozorovateľov si všimlo, že tzv. rozvinuté krajiny spotrebúvajú neprimerané množstvo svetových zdrojov. Z globálneho hľadiska je boháčov početne málo, ale oproti ostatným spotrebúvajú omnoho viac tovarov a služieb. Produkujú tiež viac odpadu a emisií. Pri zvážení medzinárodného kontextu umierajú boháči neskôr a o detskej podvýžive u nich sotva môže byť vôbec reči. Ekonóm Branko Milanovic v tejto súvislosti už desaťročia tvrdí, že vnútronárodná nerovnosť — nech je akokoľvek nespravodlivá — je len slabým odvarom nerovnosti medzi národmi.

Aj napriek tomu však len málokto z tých, ktorí globálnu nerovnosť považujú za problematickú a neprijateľnú, nastoľuje problém takto. Väčšinou počujeme argumenty, že na globálnej úrovni veci sú ako sú a zbytočné táranie ničomu nepomôže. Ekonomika je nadnárodná a ak by aj národná politika fungovala podľa našich prianí, stále je svojím dosahom obmedzená na štát. Ani tam, kde sú slobodné a spravodlivé voľby, nemajú občania právo hlasovať o „cudzincoch“ — a to i napriek tomu, že národné politiky majú na obyvateľov iných krajín často priamy vplyv. Keďže cudzinci nemajú volebné právo, ktorá strana sa bude zasadzovať za globálnu ekonomickú rovnosť? Kto vôbec túto otázku nastolí?