Boli zvláštnou dvojicou. Albert Camus bol francúzskym Alžírčanom, pied noir (človek francúzskeho pôvodu, ktorý sa narodil v Alžírsku pod francúzskou koloniálnou nadvládou, ale po zvrhnutí koloniálnej nadvlády odišiel do kontinentálneho Francúzska, pozn. prekl.), ktorý sa narodil do chudoby a bol známy svojou nezameniteľnou charizmou. Jean-Paul Sartre naopak pochádzal z vyšších poschodí francúzskej spoločnosti a za krásavca ho nikto neoznačil ani omylom. Títo muži sa prvýkrát stretli v okupovanom Paríži a po druhej svetovej vojne sa z nich stali priatelia. V dňoch, kedy sa mesto pomaly zviechalo z vojnovej skazy, považoval Sartre Camusa za svojho najbližšieho priateľa. „Ako sme Ťa len vtedy mali radi,“ napísal neskôr Sarte.

Obaja boli žiarivými ikonami svojej doby. Noviny sa o nich zaujímali natoľko, že sledovali ich všedný život: Sartre sa zašil v Les Deux Magots, Camus lietal Parížom. V období, kedy sa mesto rekonštruovalo, boli Camus a Sartre hlasmi svojej súčasnosti. Európa v predchádzajúcich rokoch podstúpila ťažkú obetu, ale vojnový popol podnietil uvažovanie o novom povojnovom svete. Čitatelia od Sartra a Camusa očakávali, že sformulujú, ako bude tento svet vyzerať. Im blízka filozofka Simone de Beauviorová si na toto obdobie spomínala tak, že „bolo našou úlohou formulovať ideológiu povojnových čias.“

Stal sa ňou existencializmus. Sartre, Camus a ich intelektuálni druhovia odmietali náboženstvo, písali nové, znepokojivé hry, pobádali čitateľov k autentickému žitiu a písali o absurdite sveta — sveta, ktorý je bez zmyslu a hodnoty. „Sú len kamene, mäso, hviezdy a tie pravdy, na ktoré môžem siahnuť,“ napísal Camus. Musíme žiť v tomto svete a dať mu vlastný zmysel a hodnotu. Práve tým sme slobodní a zároveň drtení, pretože slobodu sprevádza hrozná, vysiľujúca zodpovednosť autenticky žiť a konať.