Po roku 1989 sa na Slovensku prirodzene zaviedol nový systém sociálneho dialógu. Kolektívne vyjednávania sociálnych partnerov — v prvom rade sledujúce uzavretie kolektívnej zmluvy — sa začali viesť na báze tripartitných dohovorov.

Tvorcovia nového spoločensko-politického systému si uvedomovali, že transformácia v oblasti práce a kolektívnych pracovných vzťahov môže viesť aj k napätiam a konfliktom. Preto bolo potrebné vopred vytvoriť inštitúcie, v ktorých by sa tieto strety riešili rokovaním a dosiahol sa sociálny zmier, ktorý zaručí stabilitu v spoločnosti.

Tripartita vo forme Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR (RHSD) vznikla v októbri 1990. Zloženie RHSD bolo paritné a vláda, odbory i zamestnávatelia v nej boli zastúpené rovnakým pomerom. Závery z jej rokovaní však mali pre vládu a parlament iba odporúčajúci charakter. Odbory sa v spoločnosti chápali najmä negatívne ako nástupcovia štátnych odborov minulého režimu. Navyše ich pôsobenie v novom systéme začalo bez ujasnenej vízie budúcnosti a vlastnej činnosti.

Podobne na tom boli zamestnávatelia a ich zamestnávateľ­ské združenia, ktoré sa nachádzali ešte len v zárodku. Za takýchto podmienok mohli byť voči vláde len ťažko skutočnými sociálnymi partnermi. Z toho vyplýva, že zatiaľ čo tripartita by sa mohla obrazne označiť ako hospodársko-mocenský trojuholník, ktorého pomyselné vrcholy tvoria zamestnanci, zamestnávatelia a vláda, jej začiatky na Slovensku predstavovali skôr akýsi štruktúrovaný bod, v ktorom dominovala vláda.

Vývoj sociálneho dialógu v perspektíve striedania vlád

V nasledujúcich rokoch bola prijatá aj novela Zákonníku práce a zákon o kolektívnom vyjednávaní. Sociálny dialóg však až do roku 1999 prebiehal formálne, na báze vzájomných dohôd, keďže zákon samostatný zákon o fungovaní tripartity neexistoval. Počas Mečiarovej vlády došlo prvýkrát k prerušeniu tohto stavu, keď práve vláda svojvoľne pristúpila ku mzdovej regulácii, proti čomu sa ohradili odbory. Vedenie Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR) podporovalo vtedajšiu parlamentnú opozíciu. Zároveň sa odbory stavali do role aktéra, ktorého záujmom je zmena štýlu politiky v slovenskej spoločnosti.

Zmenu priniesla prvá Dzurindova vláda, ktorá mzdovú reguláciu zrušila a v spomínanom roku 1999 došlo aj k schváleniu zákona o hospodárskom a sociálnom partnerstve (už spomínaný zákon o tripartite). Zákon spresňoval existujúce vzťahy medzi aktérmi a určoval ďalšie súvisiace záležitosti. V zásade však nezmenil ani obsah činnosti tripartity, ani kompetencie jej členov. Sociálni partneri sa mohli vyjadrovať k návrhom zákonov týkajúcich sa relevantných oblastí, ale nemohli garantovať (a to vrátane vlády), že sa ich stanovisko skutočne premietne do podoby zákona. Pokračovalo sa aj v liberalizácii zákonníka práce (napr. ľahšie prepúšťanie pracujúcich), čo vyústilo až do jeho rekodifikácie platnej od roku 2002. Po parlamentných voľbách odborári na sneme KOZ SR v novembri 1998 konštatovali, že nová vláda s plnením svojich predvolebných sľubov odborárom otáľa. Ďalší vývoj mal byť z ich pohľadu ešte horší.

Druhá Dzurindova vláda, z hľadiska skladby koalície už zreteľne pravicová, pokračovala v nastúpenom trende vytvárania priaznivého prostredia pre zahraničné investície a v záujme zvýšenia flexibility pracovného trhu, čo vyvolalo nesúhlasné reakcie odborov. Avšak okrem spomínaných úprav v zákonníku práce, ktorý sa značne liberalizoval, bol zrušený aj zákon o tripartite. S návrhom na jeho zrušenie prišiel na sklonku roka 2003 vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic. Tripartitu označil ako nevyvážený model, v ktorom majú výsadné postavenie z hľadiska možnosti lobovania odborári a zamestnávatelia na úkor iných záujmových skupín.

Náhradou za zákon bola novela kompetenčného zákona, podľa ktorého sa tripartita stala jedným z poradných orgánov vlády s omnoho užšie definovanými kompetenciami a povinnosťami ako predtým. Vplyv odborov sa jednoznačne obmedzil. Tie reagovali ostrou kritikou programového vyhlásenia vlády a takisto vyššie spomenutých plánovaných a realizovaných ekonomických a sociálnych reformných snáh. KOZ SR napokon vyzvala ľudí na podpísanie petície k uskutočneniu referenda za predčasné parlamentné voľby (hlasovanie bolo nakoniec neplatné). Tieto aktivity sa už diali v súčinnosti s opozičnými stranami, najmä so stranou SMER. Dzurindova vláda to vnímala ako spolitizovanie odborov.