Trochu v tieni úmrtia Margaret Thatcherovej ubehlo nedávno malé výročie, ktoré sa nepriamo viaže k jej časom.

Presne pred 25 rokmi sa začala jedna z posledných veľkých vĺn štrajkov v socialistickom Poľsku. Robotníci z Bydgoszcza vypli stroje. Pridalo sa 20-tisíc robotníkov z krakovských oceliarní a štrajk sa čoskoro šíril ako lesný požiar. Celonárodná požiadavka bola zvýšiť príjmy robotníkov v priemysle, učiteľov a penzistov a prijať prepustených aktivistov naspäť do práce. Štrajk bol jednou z posledných kvapiek do pohára, ktorý pretiekol a viedol ku kolapsu vlády.

V podstate paralelne k poľským zápasom prebiehali v osemdesiatych rokoch vo Veľkej Británii štrajky baníkov. Ich zlomenie silou sa dnes prezentuje v mainstremových médiách ako ukážka vôle a politického majstrovstva Margaret Thatcherovej. Nech už to bolo akokoľvek, pohľad na tieto dve najväčšie povojnové vlny štrajkov na dvoch stranách ideologickej opony otvára veľa otázok. Aj keď každý z nich mal iné ciele a prebiehal v inom kontexte.

V roku 1984 vyšiel v anglickom denníku Sunday Mirror rozhovor s vodcom Solidarity Lechom Walesom. Vyjadril v ňom svoj obdiv Margaret Thatcherovej a povedal, že s takou múdrou a odvážnou ženou Británia nájde riešenie štrajku. Ktovie, ako by fungovala poľská vláda, keby mala vtedy na čele niekoho takého, ako bola Železná lady. Možno by boli poľské odbory veľmi prekvapené. Keď sa Walesu ďalej pýtali na štrajk baníkov, odpovedal, že odboroví aktivisti by si mali na svojich počítačoch vypočítať, koľko môžu dostať bez toho, aby zničili infraštruktúru, a v podstate naznačoval, že to preháňajú. Radikál, ktorý išiel v boji s režimom na dreň, radil iným, aby boli zmierliví a opatrní. Jeho výroky boli vládou využité v kampani proti britským odborom.

Walesa však bol vtedy vlastne v pasci. Západ bol idealizovanou alternatívou a jeho kritika by podlamovala mobilizáciu proti režimu doma. Keby pripustil, že oba štrajky majú v sebe veľa spoločného, musel by vyvodiť záver, že medzi stalinistami a kapitalistami je vlastne veľa styčných bodov.

Jaruzelského vláda počas baníckych štrajkov údajne strojnásobila export uhlia do Veľkej Británie, čím podlomila pozíciu štrajkujúcich. Dnes by sa povedalo, že je to úplne normálne. Elity spolupracujú, aj keďsú na iných politických póloch, a deti čínskych „komunistov“ chodia do tých istých drahých súkromných škôl ako deti aristokracie a západných multimilionárov.

Štrajk na ostrovoch bol na rozdiel od Poľska porazený na hlavu. V oboch prípadoch to však bol boj na pozadí úpadku tradičných priemyselných odvetví v Európe. Gdanské lodenice sú dnes len skanzen svojej zašlej slávy. Kým v roku 1980 sa tam mohli odbory oprieť o približne 16 000 zamestnancov, dnes by ich tam horko-ťažko našli zopár stoviek.

Deindustrializované zóny bývalých baníckych miest vo Veľkej Británii sú už dobré len ako kulisa pre sociálnokritické filmy o bezvýchodiskovej situácii mladých ľudí. Tí, ktorí tam ešte zostali, nadávajú, že im prácu berú Poliaci, ktorých do Anglicka vyhnala nezamestnanosť a bieda.