Pred štrajkom, po štrajku

Ľuba Kobová

V pravidelné rubrice Dopis ze Slovenska dnes publikujeme analýzu Ľuby Kobové o úspěšné stávce za zvýšení mezd a zlepšení pracovních podmínek v Hencovciach pri Vranove nad Topľou.

Pred pár týždňami sa odborníčky a odborníci v oblasti protokolárnej, módnej, a veru aj rodovej polície podrobne zaoberali problémom holých nôh Ivety Radičovej. Počas sparného dňa si na oficiálne stretnutie neobliekla pančušky. O niekoľko dní neskôr, 24. augusta, od strojov a horúcich žehličiek vstali pracovníčky pančuchárne v Hencovciach pri Vranove nad Topľou a začali štrajk za zvýšenie miezd a zlepšenie pracovných podmienok. Premiérka Radičová aj pracujúce z Hencoviec porušili niekoľko noriem. No kým Radičová mohla po „pančuškovom škandále“ nariadiť prepracovanie diplomatického protokolu, pracujúce z pančuchárne o svoju viditeľnosť a vypočutie museli bojovať. Najskôr pred bránami továrne a na uliciach Hencoviec a Vranova nad Topľou, neskôr na jednaniach so zamestnávateľom a jeho právnikmi v Bratislave.

Aktívne zušľachťovanie

Textilný a odevný priemysel na Slovensku prešiel od roku 1989 obrovskými zmenami. Dve desiatky tovární s niekoľkými tisíckami zamestnankýň a zamestnancov sa rozdrobili na približne 220 malých podnikov s veľkosťou nad 20 pracujúcich. Do minulého roku tu pôsobilo ešte niekoľko veľkých fabrík. Ohlásenie hromadného prepúšťania v Makyte Púchov však — s istým zveličením —znamenalo symbolický koniec jednej éry odevnej výroby na Slovensku. Spolu s Makytou v roku 2009 zanikla aj Asociácia textilného a odevného priemyslu (ATOP), ktorá mala obhajovať záujmy firiem na národnej úrovni. Kým do vstupu Slovenska do Európskej únie odevné a textilné firmy profitovali najmä z tzv. práce vo mzde, táto konkurenčná výhoda už pominula. Ako „práca vo mzde“ sa označoval tzv. aktívny zušľachťovací styk — režim, vďaka ktorému sa na Slovensko dovážali polotovary, po spracovaní sa exportovali ako hotové výrobky, a predovšetkým neboli zaťažené clom. Podľa predstaviteľov ATOP práca v mzde predstavovala aj 60 % produkcie odevných firiem. Keď teda pred rokom vtedajší prezident ATOP (a aj riaditeľ púchovskej Makyty) Marián Vidoman tvrdil, že nepriaznivú situáciu spôsobila „prílišna liberalizácia slovenského trhu“ aj hospodárska kríza a konkurencia ázijských krajín, zabudol dodať, že slovenské firmy z liberalizácie ekonomického prostredia najmä prostredníctvom špeciálneho colného režimu aktívneho zušľachťovacieho styku svojho času profitovali tiež.

Vzhľadom na vysoký podiel práce vo mzde si možno predstaviť, aké dôležité pre textilné a odevné podniky bolo a naďalej je hľadať konkurenčné výhody inde. Už v roku 2008 sa v spore o minimálnu mzdu medzi vtedajším premiérom Robertom Ficom a zástupcami Integrovaného odborového zväzu (IOZ) ukázalo, že tlak na znižovanie mzdových nákladov má z pohľadu vtedajšieho vedenia štátu svoje — bez irónie — ideologické, normatívne limity. Fico argumentoval potrebou vytvárať dôstojné podmienky pre prácu a neznižovať sociálnu ochranu. Explicitne sa vyjadril, že „[k]onkurenčná schopnosť ktoréhokoľvek odvetvia na Slovensku na úkor sociálnych práv je pre túto vládu neprípustná“. Ako však ukázal štrajk žien pracujúcich v podnikoch Kali Agro a Slo.vi v Hencovciach, ziskovosť odevného a textilného priemyslu spočívajúca v nízkych mzdových nákladoch má aj limity materiálne.

Pre vládu Roberta Fica bolo udržanie priemyslu kľúčového pre zamestnanosť, a to zamestnanosť najmä starších žien na strednom a východnom Slovensku dôležité. Tomuto cieľu ale dostatočne nepomáhalo ani poskytovanie príspevku na novovytvorené pracovné miesto a zjednodušenie tejto administratívnej procedúry — riešenie, ktoré Fico navrhovalvo svojom prejave k odborárom a odborárkam v roku 2009. Ani so štátnym príspevkom 811 tisíc eur, pomocou ktorých majiteľ dvoch hencovských firiem, spoločnosť Vignoni, zastupovaná Mirkom Bernuzzim, vytvoril 253 pracovných miest, t.j. dostal polovicu mzdových nákladov na ne, sa zamestnávateľ nezdráhal pracujúce zamestnávať v nevyhovujúcich pracovných podmienkach. Niekedy v 40-stupňových horúčavách pri žehličke, bez možnosti oddýchnuť si, inokedy zase v nariadených nadčasoch, ktoré neboli vopred dohodnuté a ani zaplatené. Pracovníčky mali plniť normy, ktoré vysoko prevyšovali možnosti technologických zariadení a napokon aj ich, dvadsiatničiek aj päťdesiatničiek, žien, ľudí.

Dôvod na štrajk

Ešte vo februári 2009 po stretnutí sociálnych partnerov textilného, odevného a kožiarskeho priemyslu v Žiline prezident Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR) Miroslav Gazdík vyzýval k tomu, aby sa rozlišovalo medzi dopadmi hospodárskej krízy na spoločnosť a problémami, „ktoré môžu vzniknúť z neseriózneho sociálneho dialógu alebo z porušovania právnych noriem“. Tvrdil, že nemá význam štrajkovať. Ak jeho sprostredkovanému vyjadreniu rozumiem dobre, štrajkovať proti kríze — podobnej viac prírodnej katastrofe než udalosti zapríčinenej ľudským konaním — bol nezmysel. Štrajk proti zamestnávateľom porušujúcim pravidlá sociálneho dialógu a právne normy SR bol podľa Gazdíka v zásade ospravedlniteľný, v danej chvíli naň však nebol dôvod.

Tým, ktoré a ktorí čítali napr. výskumnú správu Lýdie Marošiovej, Janky Debrecéniovej a Zory Bútorovej Pracovné podmienky šičiek na severnom Slovensku (2007), je zrejmé, že dobré dôvody na zamestnanecké nepokoje v textilnom a odevnom priemysle na Slovensku existovali dávnejšie. Aj divoký štrajk v automobilke Hyundai v českých Nošoviciach — najmä výpovede pracujúcich na internetovom diskusnom fóre zamestnancov a teraz už aj analýza štrajku v publikácii Miluju žlutý obrazovky vydanej združením Kolektivně proti kapitálu — dostatočne jasne obnažil niektoré zo súčasných metód disciplinovania pracovnej sily. Predstavu o pomere síl medzi kapitálom a prácou sme si mohli urobiť aj zo spôsobu ukončenia okupačného štrajku Yura Eltec v Rimavskej Sobote, kde pracujúce a pracujúci vedení manažérom z Južnej Kórey vo dvojiciach vynášali prepravky s káblovými zväzkami za brány továrne a sami ich nakladali do áut (pozri video dole na stránke).

Akokoľvek prekvapivé to môže byť, v Hencovciach to neboli odborárky a odborári, ktorí by niekoho obvinili z neserióznosti v sociálnom dialógu. Po zlyhaní troch kôl rokovaní medzi pracujúcimi a zamestnávateľom na začiatku augusta, ktoré predchádzali vyhláseniu štrajkovej pohotovosti aj samotnému štrajku, za „neseriózneho sociálneho partnera“ personálna riaditeľka firiem Kali Agro a Slo.vi Marcela Pohlová označila práve odbory. Jej argumentácia pritom poukazuje na jadro hencovského konfliktu. Podobne ako sa to deje v mnohých iných diskusiách, aj personalistka Pohlová zdôrazňovala, že vytvorenie pracovných miest v regióne s vysokou nezamestnanosťou je nespochybniteľným prínosom. Kvalita pracovných miest a života, ktorý môžu poskytovať, sa vďaka vydieraniu možnosťou presunu výroby do iných štátov, stávajú podružnými.

Spatial fix

Pritom Slovensko už ani teraz nie je výlučným miestom pôsobenia talianskych vlastníkov hencovských odevných podnikov. Ďalšie prevádzky majú v Poľsku, Rumunsku, Tunisku a Srbsku. Taliansky konateľ oboch hencovských podnikov Mirko Bernuzzi je aj zástupcom spoločnosti Pompea Serb. Srbská Pompea v podnikoch na výrobu ponožiek a nočnej bielizne v Bruse a Zrenjanine v roku 2009 zamestnávala približne 700 zamestnankýň a zamestnancov. Podobne ako na Slovensku, aj v Srbsku dostala spoločnosť štátnu podporu — vo výške 600 tisíc eur. A podobne ako na Slovensku, aj tu spoločnosť oceňuje najmä daňové úľavy a kvalifikovanú pracovnú silu, ktoré jej pomáhajú udržiavať mzdové náklady na nízkej úrovni. V porovnaní so Srbskom Slovensku ale chýba zóna voľného obchodu s Ruskom. Inak by bolo hádam celkom dobre možné na nejaký propagačný leták Slovenskej agentúry pre rozvoj investícií a obchodu (SARIO) skopírovať aj vyjadrenie Bernuzziho o prednostiach krajiny, do ktorej jeho spoločnosť prišla. V letáku vydanom obdobnou srbskou agentúrou Bernuzzi hovorí: „Miestna pohostinnosť je neopísateľná. Ako by som len opísal túto štedrosť? Skutočne, cítime sa tu ako doma. Byť tu a pracovať tu je pre nás potešením.“ Srbsko či Slovensko, je to jedno. Ocenenie zástupcu investora nevypovedá o žiadnej slovanskej pohostinnosti. Je ekvilibristikou a PR kapitálu, ktorý rozhoduje o tom, kde bude jeho „domov“.

Domovy žien pracujúcich v Hencovciach a ich rodín však tak, ako je to v prípade kapitálu reagujúceho na krízy ziskovosti a kontroly, nepresunie žiadny „spatial fix“, geografický presun, ako o ňom píše napr. Beverly Silver v analýze nepokojov pracujúcich v knihe Forces of Labor. Mobilita rodín s deťmi a minimom finančných prostriedkov je obmedzenejšia, než si predstavuje minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál. V tejto súvislosti je jedným z najväčších symbolických ziskov štrajku hencovských šičiek to, že prostredníctvom protestného pochodu Hencovcami a Vranovom nad Topľou dali význam jednako miestam svojho života a aj miestam stretania kapitálu a štátu mimo hlavného mesta. Na fotografiách a v televízii dali svojím protestom inú podobu východnému Slovensku, ktoré pre mnohé obyvateľky a obyvateľov Slovenska inak predstavuje terra incognita alebo čiernu dieru.

Môžeme pre seba navzájom niečo urobiť?

Štrajk pracovníčiek Kali Agro a Slo.vi sa nepochybne vydaril. V kontexte vývoja odevného a textilného priemyslu, slabej militantnosti odborov a neproblematickom prijímaní horizontálnej rodovej segregácie pracovného trhu na Slovensku si jeho samotné iniciovanie, veľmi dobrú organizáciu a pre zamestnankyne v tomto momente uspokojujúcu dohodu so zamestnávateľom treba ceniť o to viac. Prečo však štrajk — ak bol taký jedinečný, ako sa dookola opakuje — nedostal v médiách viac priestoru? Nielen kvôli jeho výnimočnosti by bolo určite na prospech veci, aby sme sa snažili porozumieť tomu, čo sa vôbec deje a čo znamená. Denník SME ho po väčšinu dní vo svojom tlačenom vydaní úplne ignoroval. Médiá — najmä televízie, ale aj noviny a webové servery — spočiatku takmer vôbec nesprostredkovali informáciu o tom, že štrajkujúcimi sú z veľkej väčšiny ženy. To, čo sme na obrazovkách a v novinách videli, akosi smiešne „neladilo“ s tým, čo sme počuli a čítali. Vyhovoriť sa na generické maskulínum neobstojí. Fakt dominujúceho zamestnávania žien v textilnom a odevnom priemysle nie je nevýznamný. Je stelesnením existujúceho znevažovania platenej aj neplatenej práce žien.

Onálepkovanie práce, ktorú vykonávajú pracovníčky v textilnom a odevnom priemysle ako „ženskej práce“ a jej ohodnotenie zodpovedajúce tomuto výstižnému, hoci degradujúcemuprívlastku, sa doteraz obchádzalo taktnou ignoranciou. Pritom konflikt, ktorý iniciovali pracujúce ženy, by jeho aktérky mohol spojiť s už existujúcim aktivizmom. Štrajk hencovských žien kladie feminizmu a ženskému ľudsko-právnemu aktivizmu na Slovensku už dlho domŕzajúcu a len občasne zodpovedávanú otázku o tom, aký je ich, náš, môj postoj ku — ehm — kapitalizmu. V obmenenej podobe tak kladie otázku, ktorú pôvodne publicista Patrik Eichler v Deníku Referendum položil v súvislosti so súčasnými protestmi pracujúcich v strednej a východnej Európe: „Môžeme“ — tu: ženy žijúce či pracujúce na Slovensku — „pre seba navzájom niečo urobiť?“

Nenávisť podnecujúce a rasistické mediálne aj internetové reakcie na vraždu rodiny v Devínskej Novej Vsi z uplynulých dní krajným spôsobom ukazujú, že vystaviť na verejnosti na Slovensku svoje pohŕdanie niekým je legitímnejšie, než vyjadriť niekomu pietu, úctu či solidarizovať s ním. Urobiť pre ňu, jeho, nich, niečo. Šičky v Hencovciach vo svojom štrajku bojovali predovšetkým za zvýšenie svojich miezd a zlepšenie svojich pracovných podmienok. Myslím však, že u tých, ktoré na seba verejne vzali bremeno prekérnej pozície ďalších občianok, občanov, pracujúcich aj nepracujúcich — u štrajkujúcich žien, Jany Polaščíkovej, Bohumily Piskorovej, Magdalény Mašlejovej, Eriky Konkoľovej, Ľubomíry Gašparovej, Henriety Valcerovej, Marcely Čonkovej, Kristíny Hudákovej, aj u ich ďalších kolegýň, kolegov, odborárov a odboráriek — by sme sa mali uchádzať o politické priateľstvo či spojenectvo.

    Diskuse