Ako obmedziť moc oligarchie

Juraj Briškár

Nedávná stávka učitelů na Slovensku ukázala, jak lze omezovat moc oligarchie, kterou vytvořil neoliberální experiment: vytvářením silných odborů a kladením konkrétních požadavků, jež vyjadřují zájmy lidí s průměrnými a podprůměrnými příjmy.

Pravicovo orientovaným politikom, novinárom a komentátorom sa za uplynulých dvadsať rokov spoločnými silami podarilo výrazne zmenšiť štát na Slovensku. Avšak namiesto toho, aby zavládol raj z libertariánskych príručiek, tu máme vládu oligarchie, teda vládu malej skupiny extrémne bohatých ľudí. Spis Gorila a iné kauzy naznačujú, že sú to práve oni, a nie voliči, kto kontroluje politikov, tajné služby a súdy a má možnosť ovplyvňovať médiá.

Spis Gorila je bohužiaľ mnohými novinármi a filmármi mylne interpretovaný ako dôkaz toho, že za problémy Slovenska môže predovšetkým Robert Fico. Preháňajú rolu tohto muža a robia z neho pomaly Stalina. Problémy Slovenska opakovane personifikujú a sústavne bojujú voči jednej osobe — kedysi to bol Vladimír Mečiar, dnes je to „socialista“ Fico. Neustále sa opakujúce kampane typu „škrtni Fica“ sú dôkazom toho, že ich tvorcovia nie sú schopní abstraktne myslieť, nevidia systém. Pritom keby aj zajtra tento človek navždy odišiel z politiky, problémy Slovenska by sa tým nevyriešili, korupčný systém by pokračoval ďalej. Dôležitým upozornením spisu Gorila je predsa poznanie, že skutočnú moc majú na Slovensku v rukách finančné skupiny a oligarchovia, nie dôležito sa tváriaci politici.

Smutnou pravdou je, že politici, ale aj vplyvné think-tanky ľudom dvadsať rokov hovorili, aby trpezlivo čakali a utiahli si opasky, že o pár rokov to už bude lepšie. Pritom oni sami na žiadne svetlé zajtrajšky nečakali a naberali zo spoločného plnými hrsťami. Ich pokrytectvo je dnes už úplne zjavné, hoci ešte stále sú schopní sebavedomo vystupovať. Nevyšetrovanie korupcie znamená, že tí, ktorí mali zábrany, boli oklamaní, okradnutí, a teraz už aj vysmiati.

Pre lepšie pochopenie súčasného stavu je potrebné si ho zasadiť do historického kontextu. Celá stredná a východná Európa bola od 2. svetovej vojny jedným veľkým laboratóriom, v ktorom sa testovali dva extrémne a veľmi nebezpečné koncepty ekonomickej politiky spojené s masívnym presunom majetku. Najskôr to bol komunizmus, kedy sa ocitlo v kolektívnom vlastníctve takmer všetko. Počas posledných dvadsiatich rokov to bol zas ničím neobmedzený neoliberalizmus, keď v spoločnom vlastníctve toho naopak veľa nezostalo.

Miesto toho, aby sa za vzor vybrali úspešné európske krajiny ako Dánsko alebo Nemecko, sa  Slovensko rozhodlo napodobniť zidealizovanú, westernovú predstavu o USA. Pokusy typu rovná daň, ktoré libertariáni v západnej Európe a dokonca ani v USA nikdy neboli schopní presadiť, boli masovo aplikované od Uralu až po Bratislavu. Výsledkom je dnešná traumatizovaná, atomizovaná spoločnosť.

Nedávne protesty učiteľov mali napriek všetkým svojim problémom oveľa väčší význam ako všetky doterajšie protikorupčné protesty dokopy. Je to preto, že formulovali konkrétne požiadavky a neutápali sa v nejasne definovaných resp. ťažko dosiahnuteľných pojmoch ako priama demokracia alebo zmena systému. Išlo o to zatlačiť na vládu a napraviť konkrétnu nespravodlivosť. Pokiaľ by boli štrajky v budúcnosti naozaj profesionálne zorganizované, tak by mohli dávať bežným ľudom možnosť podieľať sa na reálnej moci a to dokonca efektívnejšie ako prostredníctvom parlamentných volieb.

Pod pojmom “bežní ľudia” mám na mysli zamestnancov s príjmom okolo alebo pod slovenským priemerom. Je to práve táto skupina, ktorú na slovenskej politickej scéne v skutočnosti nikto nezastupuje. V podstate všetky politické strany na Slovensku reprezentujú záujmy podnikateľov, a to predovšetkým tých väčších.

Ekonomická politika Slovenska za posledné dve desaťročia bola veľmi výhodná pre medzinárodné korporácie a domáce finančné skupiny. Odbory nevyvíjali skoro žiadnu činnosť, nezamestnanosť sa držala na vysokých úrovniach, a preto sa rovnováha medzi kapitálom a príjmom z práce vychýlila v neprospech zamestnancov. To dokladá fakt, že podiel miezd na HDP je hlboko pod priemerom EÚ, zatiaľ čo podiel zisku z kapitálu ako percento HDP je nadpriemerný. Pritom zdanenie príjmu z práce je oveľa vyššie ako zdanenie kapitálu. Až 70 % daňových príjmov slovenského štátneho rozpočtu za rok 2011 pochádzalo z DPH a iných spotrebných daní, ktoré sú v princípe degresívne, teda zaťažujú domácnosti s nízkym príjmom viac ako tie s vyšším príjmom.

Ako možno obmedziť vplyv oligarchov na politiku vlády? Predovšetkým treba posilniť vyjednávaciu pozíciu zamestnancov v celej ekonomike, a to prostredníctvom silných, nezávislých a sebavedomých odborov. Z nich neskôr môže vzniknúť skutočná sociálna demokracia. Aj v Británii sa najskôr vytvorili odbory, a až z nich sa neskôr zrodila Labour Party. Mala by vzniknúť organizácia, ktorá by zastrešovala odbory všetkých zamestnancov verejného sektora. Tá by potom vyjednávala s vládou a účinne tlačila na politikov. Tí sa vždy rozhodnú podľa toho, kto na nich vyvíja väčší tlak. Za posledných dvadsať rokov lobovali iba oligarchovia a bežní ľudia boli pasívni. To sa musí zmeniť.

    Diskuse (0 příspěvků)