Dva a pol roka po Majdane sa toho na Ukrajine zmenilo málo a zároveň veľa. Silné očakávania, s ktorými v Kyjeve protestovalo v zime roku 2013 a 2014 proti nefungujúcej krajine a skupinkám oligarchov rozkrádajúcich vlastnú krajinu, sú dnes často zmiešané s pocitom trpkosti. Napriek mnohým reformným krokom dnešnej vlády a snahou o postupné zblíženie Ukrajiny a EU je život väčšiny obyvateľov Ukrajiny zložitejší, ako tomu bolo pred rokom 2014.

Obrovská inflácia, rast cien, najmä plynu a elektriny, ktoré majú na rozpočet mnohých domácností katastrofálny účinok. Neustávajúca vojna na východe krajiny, ktorú najmä v začiatkoch kvôli neschopnosti štátu a armády na svojich pleciach novopečení vojaci a ich rodiny, susedia priatelia, aj to je dnešná Ukrajina. A iba pomalé zmeny k lepšiemu.

Jedna vec sa však zrejme zmenila, hoci nie úplne bezbolestne. Napriek nedostatku prostriedkov či skúseností sú Ukrajinci čoraz viac aktívni aj v oblasti občianskej spoločnosti, ktorá má často originálnu podobu.

Malé mestečko v Ivanofrakovskej oblasti, rok 2015. Skupina piatich až dvadsiatich žien, záleží od dňa, sa stretáva vždy o šiestej v starej budove nepoužívaného kina v centre mesta. Staršie si sadajú do kresiel a šijú obleky pre sniperov, alebo strihajú kúsky látky, mladšie sa postavia k vlastnoručne zostrojenému stojanu, na ktorom je šikovne natiahnutá sieťka pôvodne určená na slepačiu farmu. Tu sa ale ručne vypletá odstrižkami látky z fabriky vo farbe podľa ročného obdobia, v zime biela, na jeseň a jar sivá či zelená.

Po niekoľkých dňoch sieťka poputuje k bataliónom známych aj neznámych vojakov, reálnych ľudí. Tí možno dostali len číslo od kamaráta, ktorý poradil, komu zavolať, ak ich jednotka nemá teplé ponožky a sieťky na maskovanie tankov a zákopov (armádne zdroje sú nedostatočné a sieťky sa pri náletoch veľmi rýchlo ničia). Miestne ženy sa sieťky naučili pliesť vlastne samé a dnes sú v tom mnohé odborníčky.

Sieťky, tak ako aj iné zásoby posielajú výlučne overeným, reálnym ľuďom, s ktorými majú aspoň telefonický kontakt. Majú totiž skúsenosť s tým, že sieťky, ponožky aj všetko vyzbierané jedlo mohlo skončiť buď predané v zapadnutých dedinách, alebo nedotknuté v armádnych skladoch.

Vojáci sobě

Jar 2016, rozprávame sa so skupinkou bývalých vojakov, ktorí sa už vrátili z Luhansku a Donecku nadobro. Ich niekedy utrápené tváre a smutné oči naznačujú, že si prešli všeličím. V meste sa stretávajú každý týždeň pod taktovkou jedného z nich a tvoria miestnu „akčnú“ skupinu.

Hoci názory na činnosť jej vedúceho, ktorý bojoval ešte v Afganistane, sú v kruhu bývalých vojakov rôzne, jedno sa mu nedá uprieť. Ivan Ivanevič organizoval zbierku prostriedkov aj liekov v miestnom reťazci, hovoril hádam so všetkými miestnymi podnikateľmi a vstúpil do politickej strany. So svojimi spolupracovníkmi sa pritom postavili na odpor miestnemu starostovi, keď chcel pri schvaľovaní mestského rozpočtu úplne vynechať vojakov pochádzajúcich z mesta, ktorý ešte stále bojujú.

V budúcnosti chce Ivan Ivanovič založiť svoju stranu a nechce, aby jeho malá skupina závisela od európskych projektov, ani zahraničných donorov. Nezávislosť ako symbol pritom opakuje aj veľa iných obyvateľov mesta a na mysli majú väčšinou revoltu voči otvorenému či skrytému prepojeniu s bývalým ZSSR a dnešným Ruskom.

Studenti pro uprchlíky

Jeseň 2016, stretávame sa so zakladateľom organizácie pracujúcej približne dva roky v Užhorode. Založili ju študenti tesne po vypuknutí vojny, ako reakciu na všetky emócie strhávajúce udalosti v krajine. Začínali ako neorganizovaná malá neziskovka bez právneho statusu, ktorej mesto zapožičalo malé kancelárske priestory, kde sa venovali najmä presídlencom a deťom vojakov.

V začiatkoch všetci pracovali čisto na nadšení, zbierali čokolády, peniaze aj oblečenie pre množstvo ľudí, ktorí si pri úteku z Luhanska a Donbasu vybrali Užhorod jednoducho preto, že leží v najzápadnejšom cípe krajiny. Žiaľ, mnohí presídlenci si veľmi nepremysleli, že v meste sa nenachádza žiadny priemysel a možnosti slušného zamestnania sú veľmi obmedzené.

Mladí študenti sa za dva roky čiastočne profesionalizovali, začali pracovať s projektmi a grantmi, hoci veľká časť ich práce stále stojí na nadšení. Hovoria o nástrahách fungovania malých organizácií, ich štruktúrnych problémoch aj o tom, že nikto z nich neovláda projektovú angličtinu. Preto ak by chceli ísť do projektu ako hlavný partner, museli by niekomu zaplatiť, aby im projekt napísal.

Od nikoho nic nechceme

Posledné mesiace, ba roky naznačujú, že na Ukrajine sa toho veľa deje. Množstvo nesmierne aktívnych ľudí, ktorí pomáhajú a snažia sa na všetky strany, bez toho, aby čakali, že im pomôže nejaká inštitúcia. Nečudo, veľa krát som miestnych počula hovoriť: „My od vlády nič nečakáme, len nech nám nezavadzia.“

Neskutočná činorodosť, ktorú musia obyvatelia západnej Ukrajiny prejaviť už len pri zarábaní na živobytie, väčšina z nich má viacero prác (hoci oficiálna býva len jedna), sa začína ukazovať aj v iných oblastiach. Hoci je čiastočná neschopnosť štátu plniť svoje úlohy, napríklad starať sa o deti vojakov, alebo podporovať rozvoj občianskej spoločnosti poľutovaniahodná, na druhej strane burcuje aktivitu ľudí v otázke vecí verejných.

Akoby úplne obyčajní obyvatelia tejto krajiny, so svojim radosťami, strasťami a polovicou rodiny pracujúcou za hranicou povedali pomyselné dosť nie len na Majdane, ale opakovali ho znova a znova. Aj dnes, v neradostných podmienkach ekonomickej recesie a konfliktu na východe krajiny.

Zrejme je aj na nás všetkých, aby sme ich podporili, či už cestou do tejto pre väčšinu Slovákov neznámej krajiny, alebo sa aspoň inšpirovalo v tom, že aj s omnoho menej, ako máme my sa dá robiť veľa.

Text byl převzat z webu Poleblog.sk, partnerského média DR na Slovensku.