Napriek tomu, že triumf Kotlebovcov stále nevieme dostato ne pochopiť a už vôbec nie vysvetliť, dá sa predpokladať, že neprišiel v týchto voľbách náhodne. Úspech hnutia takéhoto charakteru si vyžaduje naplnenie určitých špecifických podmienok. Tieto podmienky sa až priveľmi podobajú tomu, čo identifikovala Hannah Arendt, ako podmienky pre úspech totalitných hnutí vo svojom diele Pôvod totalitarizmu. Nechám preto prehovoriť ju.

„Totalitné hnutia sú možné kdekoľvek, kde majú masy — nech už z akéhokoľvek dôvodu — sklon politicky sa organizovať. Masy nespája žiadne vedomie spoločného záujmu, nemajú vyhranené triedne vedomie vyjadriteľné v jasných, vymedzených a dosiahnuteľných cieľoch. Pojem masy je oprávnený len tam, kde máme dočinenia s ľuďmi, ktorí vzhľadom ku svojej početnosti, alebo ľahostajnosti, alebo spojeniu oboch, nemôžu byť začlenení do žiadneho organizovaného útvaru založeného na spoločnom záujme, do politických strán, profesijných organizácií alebo odborov. Sú potenciálne prítomní vo všetkých krajinách a tvoria väčšinu onej obrovskej časti populácie neutrálnych, politicky indiferentných ľudí, ktorí nikdy nevstupujú do politických strán a sotva sa niekedy zúčastňujú volieb.

Charakteristickým znakom vzostupu nacizmu v Nemecku a komunistických hnutí v Európe po roku 1930 bola orientácia na masu zjavne ľahostajných ľudí, o ktorých očividne všetky ostatné strany stratili záujem, lebo ich považovali za príliš apatických, hlúpych, a tým nehodných akéhokoľvek záujmu. Výsledkom tejto politiky bolo, že väčšinu ich členskej základne tvorili ľudia, ktorí dovtedy nikdy neboli zapojení v politickom živote. To uľahčilo zavádzanie úplne nových propagandistických metód, ako aj ignorovanie argumentov politických oponentov.

Totalitné hnutia sa nielen stavali navonok a proti straníckemu systému ako celku, ale taktiež našli priaznivcov, ktorých stranícky systém nikdy nezískal a tak ich nemohol ,zvies‘. Preto nemuseli totalitné hnutia vyvracať opozičné argumenty a sústavne sa uchyľovali skôr k vyhrážkam ako k presvedčovaniu a k teroru, než k argumentu.

Podľa logiky totalitarizmu mali existujúce rozpory hlboké prírodné, spoločenské či psychologické zdroje, vymykajúce sa kontrole jednotlivca, a teda aj možnostiam racionálneho posúdenia. Tento prístup by znamenal určitú nevýhodu, ak by totalitné hnutia vstupovali do konkurenčného boja s ostanými stranami. Ukázalo sa ale, že je tomu naopak, pretože totalitné hnutie si bolo isté, že má dočinenia s ľuďmi, ktorí sú z nejakého dôvodu tiež nepriateľskí voči všetkým stranám.”

Uvedomujem si, že dnes je populárne hľadať historické paralely a tie majú samy o sebe len limitovanú hodnotu. V dnešnej dobe už ťažko môžeme očakávať masovú angažovanosť občanov v politických stranách, profesijných organizáciách a odboroch. Občianska angažovanosť, záujem o veci verejné a spoluzodpovednosť za smerovanie svojej krajiny/obce nadobúda dnes prevažne neinštitucionalizované formy. Žijeme už jednoducho v inej dobe. Na druhej strane ľahostajnosť, nedôvera v systém, neochota dialógu, argumentácie a hľadanie ľahkých riešení zostávajú možnými hypotézami, ktoré by mohli vysvetľovať úspech fašistov aj dnes. A to sú všetko premenné, s ktorými sa dá a s ktorými treba niečo robiť.