Z pohledu vnějšího pozorovatele se zdá, že politický život ve strukturách a institucích Evropské unie zaměstnávaly v roce 2015 především dvě krize: řecká a uprchlická, respektive schengenská. Jak v nich podle vás EU jako celek obstála?

Je ťažké dať všeobecnú odpoveď — okrem iného aj preto, že obe stále prebiehajú. Spája ich možno to, že v oboch prípadoch v diskusiách dominovali úzke národné záujmy, a vnútropolitické kalkulácie boli hlavným dôvodom, pre ktorý neboli prijaté riešenia, ktoré sú racionálne a výhodné z celoeurópskeho hľadiska.

V prvom prípade boli Gréci natlačení do ďalšieho programu pôžičiek, bez zásadných zmien v podmienkach. V druhom prípade zatiaľ individuálne členské štáty blokujú prijatie, či realizáciu širších opatrení — od efektívnej pomoci regiónom, ktoré sú zdrojom utečencov, respektíve ich prvým „náhradným domovom“, cez spoločnú ochranu hraníc, po spoločné zvládnutie veľkého počtu žiadateľov o azyl, napríklad zjednotením azylových procedúr a systémom kvót.

To zní jako jednoznačné selhání.

V prípade eurozóny už niekoľko rokov bohužiaľ platí, že najväčším úspechom je, že stále existuje. Problémom je, že menová únia nie je cieľom samým o sebe. V minimalistickom scenári by mala zabezpečiť ekonomickú stabilitu a minimálne udržanie úrovne sociálneho blahobytu. V maximalistickom je krokom k hlbšej politickej integrácii.

EMÚ to však neplní. Súčasný spôsob riešenia krízy v eurozóne posilňuje štrukturálne rozdiely medzi ekonomikami jej členských krajín a prispieva k oslabeniu národných sociálnych systémov, a to bez vytvárania adekvátnej náhrady na európskej úrovni. Nevytvára ani nástroje na podporu hospodárskeho rastu, najmä na periférii, a nerieši ani problémy spojené s fungovaním finančného sektora. V politickej rovine prispieva skôr k hrozbe dezintegrácie. A tento kurz sa nepodarilo zásadne korigovať ani v roku 2015. Takže áno, v tomto zlyhanie.

A v otázce uprchlické krize?

Pokiaľ ide o utečeneckú krízu, všeobecné hodnotenie je zložitejšie, pretože sme stále v istom zmysle v počiatočnom štádiu. Základným zlyhaním Európy ako celku je, že diskusia o riešení problémov utečencov sa omeškala minimálne o trištvrte roka.

Taliansko a Grécko dlhodobo upozorňovali na veľký tlak na južnú hranicu. Situácia na Blízkom východe a v Afrike je kritická — bezpečnostne, politicky, aj ekonomicky — už dlhšie. Medzinárodné organizácie informovali o zlej situácii utečencov v táboroch v Jordánsku, Libanone, Turecku... No riešenia sme začali hľadať až potom, ako sa na hraniciach ocitli desaťtisíce ľudí. Následnú diskusiu a implementáciu rozhodnutí negatívne ovplyvnili zlyhania politikov, ktorí zneužili utečenecký problém pre podporu vlastnej popularity a politickej agendy.

Evropská unie je tedy podle vás po roce 2015 v ještě horší kondici, než byla po roce 2014.

Politicky, ako celok, je v horšej kondícii. Zvýšila sa pravdepodobnosť, že vo vnútri EÚ vznikne iniciatíva hlbšej integrácie užšej skupiny krajín. Na rozdiel od doterajších prípadov viacrýchlostnej integrácie — Schengenu, eura, inštitútu posilnenej spolupráce a podobne — by mohla vzniknúť relatívne uzavretá skupina, formalizujúca rozdelenie medzi integračným jadrom a perifériou.

Co bude důležité z toho hlediska v roce 2016 sledovat?

Dôležitá je prebiehajúca diskusia o obmedzení voľného pohybu osôb, respektíve pracovnej sily. Nesúvisí len s britským referendom. Aj v krajinách ako Nemecko, Francúzsko a podobne sa už dlhšie diskutuje o obmedzovaní prístupu migrantov z iných členských krajín k sociálnym službám a benefitom.

A druhou dôležitou témou je neschopnosť EÚ ponúknuť presvedčivú politickú a ekonomickú alternatívu krajinám na európskej hranici. Zamerajme sa na východ a juhovýchod. Rozširovanie EÚ sa zastavilo. Malý posun v prístupových rokovaniach s niektorými krajinami západného Balkánu je skôr symbolickým krokom, nie dostatočným na to, aby tieto krajiny ekonomicky a politicky stabilizoval. Pokiaľ ide o východ, krajiny ako Ukrajina, Moldavsko a Gruzínsko nemajú v dohľadom čase reálnu šancu na spustenie prístupového procesu.

Ako alternatívu ponúka Únia „voľný obchod“ — dohody DCFTA. Nie budú však hlavným beneficientom veľké európske firmy, schopné lepšie sa usadiť na nových trhoch, a to na úkor obyvateľov týchto krajín? To bude zaujímavá otázka.