Summit eurozóny prinútil Syrizou vedenú grécku vládu akceptovať prakticky všetky požiadavky ostatných štátov eurozóny. Na oplátku grécka vláda získala vyhliadku na začatie rokovaní o obnovenom úverovom programe a vágny prísľub, že sa možno bude uvažovať o dlhšej dobe odkladu a splácania gréckeho dlhu.

Opatrenia podľa všetkého odsunú nabok výsledok gréckeho referenda 5. júla, v ktorom zaznelo jasné „nie“ ďalším úsporným opatreniam. Po demokratickom odmietnutí politiky trojky v Grécku členské štáty eurozóny začali konfrontovať grécku vládu s ešte prísnejšími požiadavkami ako v minulosti:

Do dvoch dní má grécky parlament schváliť reformu dane z pridanej hodnoty, ktorá bude predstavovať ďalšiu záťaž pre chudobných, prvé kroky dôchodkovej reformy, ako aj inštitút kvázi automatických škrtov vo výdavkoch v prípade nesplnenia určitých rozpočtových cieľov. Počas ďalšieho týždňa má parlament okrem iného schváliť zákon o reorganizácii, resp. zatvorení problémových bánk, ktorý obmedzí možnosti riešenia bankovej krízy.

Toto je výsmech parlamentnej demokracie (a je otázne, či sa tieto požiadavky dajú vôbec splniť). Za daných okolností nie je možné viesť žiadnu serióznu verejnú diskusiu o otázkach s dlhodobými dôsledkami. Prostredníctvom kvázi automatických rozpočtových škrtov sa uberajú kľúčové právomoci parlamentu a inštitucionalizujú sa permanentné úsporné opatrenia.

Medzi ďalšie kľúčové body programu patrí rozsiahla privatizácia pod dohľadom EÚ, obmedzenie pracovných práv a deregulácia služieb. Program sa tak scvrkol na extrémne radikálny neoliberálny program štrukturálnych zmien, ktorý pravdepodobne zrýchli hospodársky úpadok Grécka a povedie k ďalšiemu zhoršovaniu už teraz katastrofálnej sociálnej situácie.

Otázkou je, prečo Syrizou vedená vláda akceptovala takýto program, ktorý je v príkrom rozpore s jej politickou platformou. Zdá sa, že väčšina členskej základne Syrizy sa obávala následkov opustenia eurozóny a možno aj EÚ, ktoré bolo alternatívou voči kapitulácii. Vystúpenie z eurozóny by bolo herkulovskou úlohou z politického i administratívneho hľadiska. Syrizou vedená vláda nebola na to očividne pripravená.

Prijatie požiadaviek členských štátov eurozóny znamená strategickú porážku Syrizy. Výrazná menšina v rámci Syrizy presadzovala opustenie eurozóny namiesto ustúpenia požiadavkám trojky. Táto skupina stranu zrejme opustí.

V ďalších členských štátoch strany naľavo od sociálnej demokracie, ktoré sa donedávna prihovárali za vytváranie priestoru na alternatívne politiky v rámci eurozóny a EÚ, budú musieť prehodnotiť svoju politickú stratégiu. Grécky príklad ukázal, že neexistuje žiaden priestor ani na relatívne umiernené ľavicové alternatívy v eurozóne a ignorujú sa dokonca aj silné národné demokratické mandáty pre sociálne vyváženejšie politiky. Európska ľavica sa politickou porážkou Syrizy jednoznačne oslabila.

Nacionalistická pravica od talianskej Ligy severu po francúzsky Národný front sa môže radovať. Jej dlhodobé odmietavé postoje voči eurozóne sú súčasťou nacionalistického a sociálne vylučujúceho projektu. Konflikt medzi gréckou vládou a inštitúciami EÚ posudzujú tieto strany nie z hľadiska sociálneho konfliktu a otázok demokracie, ale z hľadiska presadzovania národnej suverenity voči inštitúciám EÚ. Prípad Grécka teraz môžu prezentovať ako príklad toho, ako EÚ šliape po národných právach. Inštitúcie EÚ de facto posilnili (krajnú) nacionalistickú pravicu ako možnú alternatívu voči euroliberálnej politike.