Summit eurozóny prinútil Syrizou vedenú grécku vládu akceptovať prakticky všetky požiadavky ostatných štátov eurozóny. Na oplátku grécka vláda získala vyhliadku na začatie rokovaní o obnovenom úverovom programe a vágny prísľub, že sa možno bude uvažovať o dlhšej dobe odkladu a splácania gréckeho dlhu.

Opatrenia podľa všetkého odsunú nabok výsledok gréckeho referenda 5. júla, v ktorom zaznelo jasné „nie“ ďalším úsporným opatreniam. Po demokratickom odmietnutí politiky trojky v Grécku členské štáty eurozóny začali konfrontovať grécku vládu s ešte prísnejšími požiadavkami ako v minulosti:

Do dvoch dní má grécky parlament schváliť reformu dane z pridanej hodnoty, ktorá bude predstavovať ďalšiu záťaž pre chudobných, prvé kroky dôchodkovej reformy, ako aj inštitút kvázi automatických škrtov vo výdavkoch v prípade nesplnenia určitých rozpočtových cieľov. Počas ďalšieho týždňa má parlament okrem iného schváliť zákon o reorganizácii, resp. zatvorení problémových bánk, ktorý obmedzí možnosti riešenia bankovej krízy.

Toto je výsmech parlamentnej demokracie (a je otázne, či sa tieto požiadavky dajú vôbec splniť). Za daných okolností nie je možné viesť žiadnu serióznu verejnú diskusiu o otázkach s dlhodobými dôsledkami. Prostredníctvom kvázi automatických rozpočtových škrtov sa uberajú kľúčové právomoci parlamentu a inštitucionalizujú sa permanentné úsporné opatrenia.

Medzi ďalšie kľúčové body programu patrí rozsiahla privatizácia pod dohľadom EÚ, obmedzenie pracovných práv a deregulácia služieb. Program sa tak scvrkol na extrémne radikálny neoliberálny program štrukturálnych zmien, ktorý pravdepodobne zrýchli hospodársky úpadok Grécka a povedie k ďalšiemu zhoršovaniu už teraz katastrofálnej sociálnej situácie.

Otázkou je, prečo Syrizou vedená vláda akceptovala takýto program, ktorý je v príkrom rozpore s jej politickou platformou. Zdá sa, že väčšina členskej základne Syrizy sa obávala následkov opustenia eurozóny a možno aj EÚ, ktoré bolo alternatívou voči kapitulácii. Vystúpenie z eurozóny by bolo herkulovskou úlohou z politického i administratívneho hľadiska. Syrizou vedená vláda nebola na to očividne pripravená.

Prijatie požiadaviek členských štátov eurozóny znamená strategickú porážku Syrizy. Výrazná menšina v rámci Syrizy presadzovala opustenie eurozóny namiesto ustúpenia požiadavkám trojky. Táto skupina stranu zrejme opustí.

V ďalších členských štátoch strany naľavo od sociálnej demokracie, ktoré sa donedávna prihovárali za vytváranie priestoru na alternatívne politiky v rámci eurozóny a EÚ, budú musieť prehodnotiť svoju politickú stratégiu. Grécky príklad ukázal, že neexistuje žiaden priestor ani na relatívne umiernené ľavicové alternatívy v eurozóne a ignorujú sa dokonca aj silné národné demokratické mandáty pre sociálne vyváženejšie politiky. Európska ľavica sa politickou porážkou Syrizy jednoznačne oslabila.

Nacionalistická pravica od talianskej Ligy severu po francúzsky Národný front sa môže radovať. Jej dlhodobé odmietavé postoje voči eurozóne sú súčasťou nacionalistického a sociálne vylučujúceho projektu. Konflikt medzi gréckou vládou a inštitúciami EÚ posudzujú tieto strany nie z hľadiska sociálneho konfliktu a otázok demokracie, ale z hľadiska presadzovania národnej suverenity voči inštitúciám EÚ. Prípad Grécka teraz môžu prezentovať ako príklad toho, ako EÚ šliape po národných právach. Inštitúcie EÚ de facto posilnili (krajnú) nacionalistickú pravicu ako možnú alternatívu voči euroliberálnej politike.

Počas rokovaní sa v rámci euroskupiny ukázali trhliny. Osobitne tvrdú líniu presadzovala nemecká koaličná vláda kresťanských demokratov a sociálnych demokratov, ktorá dokonca oficiálne nastolila návrh na dočasné vystúpenie Grécka z eurozóny. Nemecká vláda tak ukázala, že súdržnosť eurozóny nie je jej hlavnou prioritou a že vystúpenie periférnych členských štátov menovej únie je možnosť, nad ktorou je ochotná uvažovať.

Možno to interpretovať ako uvažovanie o oveľa menšej eurozóne bez „bremena“ chudobného Juhu. Spôsob, ako vlády krajín strednej a východnej Európy podporovali tvrdý nemecký postoj, možno vykladať ako súperenie o začlenenie sa do takéhoto Nemeckom ovládaného jadra.

Vlády Francúzska a Talianska zaujali voči nemeckej pozícii zdržanlivý postoj. Na ich stanoviskách však nezáležalo. Nemecko-francúzska os už neexistuje. Je zrejmé, že reformy eurozóny, ktoré by naozaj zmenšili priepasť medzi produktívnymi štruktúrami severo-západného jadra na jednej strane a južnou a východnou perifériou na druhej strane a posilnili jej súdržnosť, nie sú dnes otázkou dňa.

Dezintegračné ekonomické sily, ktoré majú svoje korene v posilnení jadra a oslabení periférii, tak naberú na intenzite. Tým, že sa nemecká vláda nepostavila jednoznačne za obranu súdržnosti eurozóny, sa ekonomicky slabšie ekonomiky eurozóny stanú vysoko zraniteľné voči špekulatívnym útokom.

Víťazstvo prísneho neoliberálneho nemeckého postoja môže byť napokon Pyrrhovým víťazstvom. Postupná dezintegrácia, ktorá sa stala súčasťou programu rokovaní o Grécku, sa môže zmeniť na oveľa chaotickejší proces, ako si Angela Merkelová a Wolfgang Schäuble vôbec predstavovali.