Toto sú autentické spomienky dieťaťa na návrat z koncentráku, trvala som na tom, že to má spísať, inak sa to nenávratne stratí.

„Cesta z koncentračného tábora bola z môjho pohľadu päťročného dieťaťa veľmi dobrodružná. Bolo to koncom júna 1945, doprava ešte poriadne nefungovala, cesty boli rozbité, mosty vyhodené, často sa muselo chodiť peši a obchádzať. Vracali sme sa autobusom, nákladným vlakom a čím sa len dalo. Čo si dobre pamätám, bol otvorený vagón nákladného vlaku naložený uhlím. Na ten sme sa vyškriabali a jeden úsek cesty takto išli. Keď sme obchádzali nejaký vyhodený most na strednom Slovensku, neďaleko Zvolena, mamička videla, ako jedna sedliačka dojila kravu. Poprosila ju o pohár mlieka pre mňa. Tá sa zaškaredila, prehodila nejakú poznámku o tom, že sa nás — teda židov — viac vracia domov, ako nás vyviezli a — samozrejme — mlieko mi nedala. To bol ten čas, keď som ešte stále trpela hladom a nikdy mi jedla nebolo dosť. Bol to jediný negatívny zážitok.