Slovensko sa málokedy dokázalo zomknúť pre nejakú pozitívnu ideu, zväčša sa u nás zvykneme vymedzovať voči všetkému novému, čo „útočí“ na našu úžasnú „autentickú“ kultúru a tradíciu. Nie je tomu inak ani v prípade pripravovaného pochodu proti utečencom. Pochopiteľne, ani demokratická otvorená spoločnosť nie je schopná zabrániť existencii extrémnej pravice, problém však nastane, keď sa xenofóbne, rasistické a nacionalistické názory stanú prirodzenou súčasťou verejnej diskusie.

Blízky východ, Severná Afrika a východné pohraničie sú prirodzenými záujmovými sférami EÚ. Bez ohľadu na príčiny, ktoré viedli k masovej migrácii, sme povinní podniknúť kroky, aby sme prispeli k reálnej aplikácii ľudsko-právnej zahraničnej politiky. Nie je možné, aby sme vôbec uvažovali o tom, že utečencom neposkytneme reálnu pomoc. Akceptácia dôstojnosti a ľudských práv sú základným stavebným kameňom EÚ. Ako chceme brániť Európu, keď vtedy keď môžeme demonštrovať jej raison d´etre ho poprieme? Toto sa ale netýka Bruselu. Kedy už pochopíme, že my sme Európa? Vážne sa cítime ohrození vo svojom provinčnom postavení zopár migrantmi?

Čo s tým máme my? Slovensko je legitímnou sebavedomou súčasťou Európskej únie a potrebuje zmysluplnú verejnú diskusiu o akomkoľvek probléme. Tá sa však ešte nezačala. Intelektuálna obec, tak ako všade na svete, by sa mala verejne vyjadriť aj k problému imigrácie a jednoznačne odsúdiť a aktívne sa podieľať na odsúdení akcií, ktoré populisticky manipulujú verejnú mienku. Inteligencia, akademici, kultúrna obec, ale aj široká verejnosť sa musí naopak dožadovať vytvorenia podmienok pre čo možno najlepšie pochopenie problému. Pochod proti imigrantom je v tomto zmysle jasnou prekážkou a porušením demokratických zásad. Odmietnutie imigrantov nie je názorom, je to len egoistické zbavenie sa zodpovednosti za ľudstvo a spoločnosť, ktorú máme bez ohľadu na príčiny masového prílivu imigrantov.

Univerzitná, resp. akademická pôda musí zostať apolitická, čo však nie je to isté ako apatická. 20. júna sa cez Bratislavu preženú ľudia, ktorí nechápu zmysel občianskej spoločnosti, solidarity a demokracie. Voči takýmto prejavom narúšania demokracie a popieraniu ľudských práv sa musí postaviť celá spoločnosť, bez ohľadu na politickú príslušnosť občanov. Je treba ukázať kde je hranica medzi demokraciou a rasisticko-nacionalistickým populizmom. Hľadajme odpovede, diskutujme, ale neopúšťajme rámec demokracie len preto, že si niekto myslí, že vyjadriť akýkoľvek neinformovaný blud je demokratické. Je našou občianskou povinnosťou povedať, že žiadame pre utečencov dôstojnosť a povedať to verejne a nahlas.

Z pohľadu Európskej únie je tento problém symptomatický. Európska únia sa do všetkého zapája veľmi nejednoznačne, čo má svoje vnútorné štrukturálne dôvody, z ktorých najvýraznejší je absencia štátnej suverenity Európskej únie. Zahraničná politika je stále v rukách členských štátov. Prehĺbenie integrácie v tejto rovine sa stále nepodarilo uskutočniť. Ako už býva zvykom, tí čo najviac protestujú proti utečencom, sú zväčša tí istí, čo o hlbšej integrácii nechcú ani počuť. Z nepochopiteľného strachu o stratu už neexistujúcej suverenity, ktorú v žiadnom prípade nezabil Brusel, ale ktorá je výsledkom globalizácie. Netvrdím, že integrovaná Európa by vyriešila problém utečencov, ale minimálne by posilnila jednotné stanovisko v prípade zahraničnopolitickej orientácie a obmedzila by vplyv národných populistických ambícií.