Simon Anholt, najuznávanejší expert na národný branding na svete, urobil z jeho dlhoročných prieskumov záver, že správanie krajiny, ktoré iní vnímajú ako prospešné pre svet, najviac prispieva k jej dobrému imidžu. Posledné dva roky sa preto venoval tvorbe rebríčka, ktorý nazval Good Country Index, ktorým sa tento prospech snažil zmerať a porovnať. Ktorá krajina najmenej škodí svetovému rozvoju a najviac prispieva k riešeniu globálnych problémov? Táto otázka sa dotýka aj konceptu „koherencie“ — krajina by nemala jednou rukou dávať a druhou brať viac, než dala.

Ako merať „dobro“ krajiny?

Simon Anholt tvrdí, že „sme dlho skúšali sebecký prístup krajín v medzinárodných vzťahoch, ale nefunguje to. Teraz by sme mali skúsiť niečo iné.“ Dobro je v tomto kontexte opakom sebeckosti a nie zla. Najväčšie problémy v súčasnosti majú globálny charakter, ale krajiny sa správajú akoby boli nedotknuteľné ostrovy. Mali by zmeniť svoj postoj a zamerať sa viac na globálne blaho. Pozitívnou ukážkou rázneho kroku týmto smerom môže byť napríklad nemecká Charta pre budúcnosť (Zukunftscharta). Odvážne vyhlásenia môžu inšpirovať ostatné krajiny, ale sami o sebe nestačia. Nejde o to, ktorá krajina si o sebe myslí, že je „najlepšia“, alebo ktorá krajina má najlepšiu značku vo svete. (Napríklad Nemecko je na vrchole rebríčkov národných značiek). Treba sa pokúsiť o objektívne meranie, čo najväčšieho „dobra“.

V rebríčku Good Country Index vedie Írsko. Druhé je Fínsko, ktoré by mohlo byť vzorom pre Slovensko v mnohých politikách. A tretím je Švajčiarsko. Slovensko je až na 42. priečke a Česká republika o priečku za nami. A napríklad taká Keňa je na 26. mieste a USA na 21. mieste. Príspevok k svetovému blahobytu je rozdelený na sedem oblastí: Veda a technika, Kultúra, Medzinárodný mier a bezpečnosť, Svetový poriadok, Planéta a klíma, Prosperita a rovnosť, a posledná kategória je Zdravie a blahobyt. Spolu sú krajiny hodnotené podľa 35 indikátorov, ktoré sa snažia zachytiť ich pôsobenie navonok, nie ich domáce politiky. Napríklad kvôli vysokým príspevkom k mierovým misiám a nízkym exportom zbraní sú Egypt a Nigéria v kategórii Medzinárodný mier na popredných priečkach a napríklad Slovensko a mnohé západné krajiny sú v tejto kategórii relatívne nízko. Napríklad kvôli zapojeniu sa do vojny v Afganistane a exportom zbraní.

Samozrejme, že žiaden rebríček nie je dokonalý, ale je to dobrý pokus začať diskusiu o tom, ako byť lepším „svetovým občanom“. Ako alternatíva môže slúžiť rebríček Commitment to Development Index (CDI), ktorý meria koherenciu politík pre rozvoj.

OECD definuje koherenciu politík pre rozvoj ako snahu zabezpečiť, aby ciele a výsledky rozvojovej politiky vlády rozvinutej krajiny neboli oslabované inými politikami tej istej vlády, ktoré majú dopad na rozvojové krajiny. Krajiny OECD i EÚ, ako i mimovládne organizácie v ostatných rokoch kladú väčší dôraz na potrebu odstraňovať negatívne dopady svojich politík na rozvojové krajiny. Napríklad len na daňových únikoch stratia rozvojové krajiny asi dvojnásobne viac, ako získajú v rámci rozvojovej spolupráce od EÚ.

Ako merať koherenciu politík, ktoré vplývajú na rozvoj

Rebríček CDI, ktorý vypracovalo Centrum pre globálny rozvoj (Center for Global Development), hodnotí ako bohaté krajiny pomáhajú pri odstraňovaní chudoby a v čom sú ich politiky nedostatočné alebo kontraproduktívne. Z dvadsiatich siedmych krajín Slovensko skončilo na 24. priečke. Treba povedať, že v prvom rade je úspechom, že Slovensko je v tomto rebríčku vôbec hodnotené. Je so spojené s našim členstvom v elitnom klube donorov (OECD-DAC).

Najlepšou krajinou za rok 2014 je Dánsko, hlavne kvôli vysokému objemu rozvojovej spolupráce (0,83 % HDP) a jej kvalite. Za Slovenskom skončili Švajčiarsko, Japonsko a Južná Kórea. Fínsko, ako náš potenciálny príklad, bolo tretie najlepšie. Negatívne na naše skóre pôsobil napríklad nízky objem výdavkov na rozvojovú spoluprácu či vedu a výskum, málo štipendií pre zahraničných študentov z rozvojových krajín a reštriktívna imigračná politika. Znova treba pripomenúť, že ide o rebríček najlepších svetových donorov a je to skôr príležitosť, aby sme sa pokúsili o viac. Napríklad Bertelsmann Stiftung považuje CDI rebríček za príliš „neoliberálny“ a vo svojom meraní indikátorov koherencie politík pre rozvoj hodnotila Slovensko nadpriemerne.

Otázkou ostáva, aký rozvoj a rozpory v jeho dosahovaní máme na mysli?

Mali by sme opustiť obmedzenú predstavu o rozvojovej spolupráci, ako o charite a rozdávaní sietí proti malárii. A zamerať sa skôr na politiky, ktoré podporujú industrializáciu a udržateľný ekonomický rozvoj chudobnejších krajín. O rozvoji však nemožno hovoriť len na základe nárastu HDP na hlavu. Britský ekonóm Dudley Sears už v roku 1969 tvrdil, že ak chceme hovoriť o rozvoji, zároveň nesmie dôjsť k zvýšeniu nezamestnanosti, príjmových nerovností a miery chudoby. Dnes by sme mali pridať aj ekologickú dimenziu a iné sociálne indikátory. Ak krajina bohatne na úkor zraniteľnejších skupín doma, alebo vo svete, alebo za cenu ekologického znečistenia, tak je nekoherentná. Môže ísť o rozpor v cieľoch a výsledkoch konkrétnej politiky, alebo o rozpor medzi domácimi a zahraničnými politikami.

Napríklad politika EÚ na podporu biopalív mohla byť mienená dobre, ale má škodlivé dopady: zvýšenie cien potravín a rizika hladu, odlesňovanie a zaberanie pôdy chudobným. A to ide iba o jednu špecifickú politiku. Preto nie je jednoduché celkovo zmerať, ako jedna krajina pôsobí na ďalšie, alebo na „globálne pastviny“. Ale je dôležité pokúšať sa o to a zlepšovať sa v meraní koherencie. Keďže Good Country Index nezachytáva domáce politiky a ekonomickú výkonnosť, urobil som pre lepšiu ilustráciu priemer rebríčkov aj z ďalších dvoch inovatívnych indexov za rok 2014 — Social Progress Index a World Misery Index. V tomto meta-indexe sa najlepšie umiestnilo Švajčiarsko. Napríklad USA je pätnáste, Česko dvadsiate a Slovensko je na 28. priečke.