Keď sa rúcalo rakúsko-uhorské impérium, bolo jedným z viedenských plánov umožniť čiastočnú emancipáciu odbojných národov. Koza sa mala nažrať a vlk zostať celý. Novými vodcami „nezávislých“ kráľovstiev sa mali stať príslušníci panovníckeho rodu. Dobrí Habsburgovia.

Boli to hviezdne časy kniežaťa Viliama Františka Habsbursko-Lotrinského, ktorý sa angažoval na Ukrajine a nosil rubašku tak zodpovedne, až ho prezývali Vasil Vyšívaný. Plánoval, že sa stane ukrajinským kráľom. Viliam bol vzdelaný a talentovaný. Vedel, že jeho legitimita musí stavať na tom, že presvedčí tých dole, že jeho záujmy sú aj ich záujmami. Naučil sa ukrajinsky a keby neprišiel rok 1918, tak by sa hádam tým kráľom stal. Otázka je, na ako dlho.

„Myslím, že Yats (Jaceňuk) je chlapík, ktorý má skúsenosť s ekonomikou, skúsenosť s vládou…“ môžeme počuť na slávnej nahrávke, ktorá unikla z americkej ambasády v Kyjeve. Tento telefonický rozhovor sa stal známy najmä vďaka pamätnej vete, ktorú, ak sa chceme vyhnúť vulgarizmom, môžeme voľne preložiť ako: „A vieš čo? Kašľať na EÚ!“

Kríza na Majdane vrcholila, konštituoval sa nový establišment a stavalo sa na (staro)nové kone. Protesty, ktoré sa začali ako revolta proti oligarchom, sa skončili tým, že jeden z nich sa stal prezidentom. Premiérom je ten, kto sa ním podľa predstáv ministerstva zahraničia USA stať mal. Keď sa búra staré, treba zmenu. Ale zase tá zmena nesmie zmeniť veľa…

Pri pohľade na ukrajinskú vládu sa človek neubráni pocitu, že tu vidí čudné prepojenie moci oligarchov a mladých nabrúsených technokratov, ktorí nazerajú na svet cez prizmu trhu a zisku. Otázne je, zisk pre koho? Plány sú v duchu najlepších tradícií neoliberalizmu „chicagských chlapcov“ a ich učenlivých nasledovníkov.