Keď sa rúcalo rakúsko-uhorské impérium, bolo jedným z viedenských plánov umožniť čiastočnú emancipáciu odbojných národov. Koza sa mala nažrať a vlk zostať celý. Novými vodcami „nezávislých“ kráľovstiev sa mali stať príslušníci panovníckeho rodu. Dobrí Habsburgovia.

Boli to hviezdne časy kniežaťa Viliama Františka Habsbursko-Lotrinského, ktorý sa angažoval na Ukrajine a nosil rubašku tak zodpovedne, až ho prezývali Vasil Vyšívaný. Plánoval, že sa stane ukrajinským kráľom. Viliam bol vzdelaný a talentovaný. Vedel, že jeho legitimita musí stavať na tom, že presvedčí tých dole, že jeho záujmy sú aj ich záujmami. Naučil sa ukrajinsky a keby neprišiel rok 1918, tak by sa hádam tým kráľom stal. Otázka je, na ako dlho.

„Myslím, že Yats (Jaceňuk) je chlapík, ktorý má skúsenosť s ekonomikou, skúsenosť s vládou…“ môžeme počuť na slávnej nahrávke, ktorá unikla z americkej ambasády v Kyjeve. Tento telefonický rozhovor sa stal známy najmä vďaka pamätnej vete, ktorú, ak sa chceme vyhnúť vulgarizmom, môžeme voľne preložiť ako: „A vieš čo? Kašľať na EÚ!“

Kríza na Majdane vrcholila, konštituoval sa nový establišment a stavalo sa na (staro)nové kone. Protesty, ktoré sa začali ako revolta proti oligarchom, sa skončili tým, že jeden z nich sa stal prezidentom. Premiérom je ten, kto sa ním podľa predstáv ministerstva zahraničia USA stať mal. Keď sa búra staré, treba zmenu. Ale zase tá zmena nesmie zmeniť veľa…

Pri pohľade na ukrajinskú vládu sa človek neubráni pocitu, že tu vidí čudné prepojenie moci oligarchov a mladých nabrúsených technokratov, ktorí nazerajú na svet cez prizmu trhu a zisku. Otázne je, zisk pre koho? Plány sú v duchu najlepších tradícií neoliberalizmu „chicagských chlapcov“ a ich učenlivých nasledovníkov.

Napríklad na Slovensku. José Piñera, minister práce a sociálnych vecí Pinochetovho Čile, je ešte stále nažive. Možno ho po Bratislave pozvú aj do Kyjeva. To mesto bude teraz Bonanzou aj pre našich vyslúžených politikov a „expertov“ na reformu všetkého. Namiesto permanentnej revolúcie ukrajinského rodáka Leva Trockého tu dnes máme permanentnú reformu.

Asi nie je náhoda, že kľúčové vládne posty ľudí, ktorí budú predpisovať drakonické reformy, prevzali v poslednej chvíli tí, čo sa narodili za hranicami Ukrajiny. Bude to také nepopulárne, až to vyzerá, že na špinavú prácu museli angažovať cudzincov, lebo miestni na to nemajú žalúdok.

Nie je vylúčené, že sa o niekoľko rokov nebudú môcť v Kyjeve ani ukázať na ulici. Ale istota švajčiarskeho dôchodku upokojuje. Toho reálneho. Nebude to však dôchodok, na ktorý budú lákať prefláknuté tváre hercov a celebrít.

Na Ukrajine je stále okolo 3 300 štátom vlastnených firiem. Zamestnávajú 1,1 milióna ľudí, ktorým treba vysvetliť, že štát je zlý vlastník. Bude to práca nového ministra hospodárstva Aivarasa Abromavičiusa. Má 39 rokov. Predtým ako sa tento Litovčan stal ukrajinským ministrom, bol manažérom aktív.

V preklade do normálneho jazyka to znamená lacno kúpiť, draho predať. Čokoľvek, čo sa dá na trhu nájsť a neutečie. Napríklad zdravotnú starostlivosť. Na privatizáciu v tejto oblasti do vlády pribrali Gruzínca. Osvedčil sa pri predaji nemocníc vo svojej vlasti.

Vláda je mladá a dravá. Úspešní biznismeni nezaťažení predsudkami. Ale ani normálnym životom. Hádam preto mladosť niekedy pripomína pochabosť. Ako keď estónska expertka zodpovedná vo vláde za zahraničné investície a zlepšenie podnikateľského prostredia zverejní na svojej oficiálnej webovej stránke fotky, kde imituje Sharon Stoneová z filmu Základný inštinkt.

Svojim krajanom vláda sľubuje uťahovanie opaskov, dereguláciu a privatizáciu. Keď sa pozrieme na slzavé údolie, ktorým prešli stredoeurópske ekonomiky v 90. rokoch, neubránime sa obavám o ľudí, ktorí žijú za našou východnou hranicou. Deregulácia a privatizácia v podmienkach nestability môže znamenať iba diktát drzých a odvážnych. Inými slovami schopných. Všetkého.

Keď tieto horké tabletky ordinovali Slovensku, bola tu vízia členstva v EÚ a možnej prosperity pre všetkých. Členstvo pre všetkých prišlo, prosperita iba pre niektorých. Vyhliadky Ukrajiny sú oveľa komplikovanejšie. Únia je v kríze svojej identity a Ukrajina na pokraji ekonomického a politického kolapsu. Jej dlhy nechce nik platiť a euroatlantic¬ká mantra pri stretnutiach s Kyjevom je stále tá istá. Spravte reformy a my vám požičiame…

V tejto patovej situácii asi niet pre Ukrajinu inej cesty ako skombinovať politickú neutralitu s premysleným balansovaním ekonomických záujmov. Inak ju dotyk s ekonomickou silou EÚ spáli ako sviečka motýľa a strata východných trhov bude kombinovaná akurát s kolapsom vlastného priemyslu v konkurencii so západnými firmami.

V záujme Slovenska je, aby Ukrajina bola politicky stabilná. Aby sa nestala priestorom s lacnou pracovnou silou, kde neplatia sociálne a environmentálne normy a kde sa budú firmy z únie presídľovať, aby mali vyšší zisk. Z tohto pohľadu je otázka, čie záujmy reprezentuje vláda v Kyjeve, dôležitejšia ako kedykoľvek predtým.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.