Na protestnom zhromaždení pracovníkov SAV proti radikálnym škrtom v rozpočte SAV na nasledujúce roky bol avizovaný verejný protest pracovníkov SAV pred Úrad vlády SR, ktorý sa nakoniec bude konať 29. októbra. Tento jedinečný protest spustil hru vedenia SAV a predstaviteľov vlády na záchranu vedy.

Ekonomicky „podkutý“ minister školstva vyriešil celý problém tým, že veľkoryso ponúkol namiesto 10 miliónov eur, ktoré SAV zobrali, asi 8 miliónov — no nie priamo do rozpočtu SAV na mzdy a prevádzkové náklady, ale do súťažných grantových agentúr (APVV, prípadne neskôr z toho bola VEGA).

Toto krátenie a ohrozenie stoviek pracovných miest označil ako „navýšenie“ rozpočtu SAV. Premiér sa neskôr pokúsil demobilizovať vedeckú obec SAV prísľubmi, že v parlamente sa ako každý rok rozpočet nakoniec upraví, akoby naznačoval, že to všetko bola len hra na škrty. Tak ako každý rok.

SAV ako rukojemník politikov

Toto riešenie, ktoré stratu prezentuje ako zisk a likvidáciu vedy ako jej záchranu, však nie je úplnou novinkou a pri pohľade do minulosti je vidieť, že je pokračovaním doterajšej veľmi zlej vednej politiky všetkých doterajších vlád.

Už dlhodobo sú vedci nielen na SAV rukojemníkmi vlád, ktoré každý rok zastrašujú škrtmi a vytvárajú si okruh lojálnych ľudí a inštitúcií, ktoré si svoju vyššiu mieru istoty, že neprídu o rozpočet, kupujú vyššou mierou servilnosti, ako je pre prácu vedca alebo vedúceho politicky nezávislej inštitúcie únosné.

Z praktík bežných v straníckej politike robia vzor aj pre fungovanie vedeckých inštitúcií. Mieru závislosti vedy a šance jej prežitia v závislosti od politických a mocenských klík zvýšili v posledných troch až štyroch rokoch okrem každoročných škrtov ešte ďalšie dva zamýšľané procesy.

Projekt ministra vnútra na zefektívnenie štátnej správy, označovaný ako ESO a komerčné ambície niektorých ústavov SAV transformovať SAV na verejno-výskumnú inštitúciu. Všetky tieto tri faktory spolu tvoria najzásadnejšie riziká rozkladu vedeckého výskumu a celej vednej politiky v SR.

Dôležitým prvkom vyjednávania s predstaviteľmi vlády v nadchádzajúcich verejných protestoch je však nutnosť jasne artikulovať požiadavky, ktoré môžu pomôcť vyhnúť sa likvidácii SAV ako najdôležitejšej inštitúcie základného výskumu na Slovensku a dôležitej podpornej inštitúcie pre vysoké školy a štátny sektor.

Viacročné znižovanie rozpočtu a každoročné snahy uchrániť rozpočet vo výške predchádzajúceho roku je zjavne slepou uličkou nie len pre rozvoj vedy na Slovensku, ale aj pre možnosti vedcov napĺňať zákonné poslanie a teda prežitie SAV. Obrana fixnej sumy rozpočtu, prípadne odkazovanie na podiel z HDP v tom ktorom roku, je jedným z dôvodov jej postupného úpadku.

To, čo sa do HDP zaráta, je zjavne predovšetkým politickou vecou a predmetom politických bojov a ukazuje sa, že je to tiež záležitosťou metodiky európskych štatistických inštitúcií. Zároveň HDP krajiny, v ktorej veľká časť nadnárodných firiem využíva podporu štátu, daňové prázdniny a podobne, nemusí mať priamu väzbu na výšku štátneho rozpočtu, keďže časť HDP sa jednoducho vyvezie v podobe zisku do zahraničia alebo zostáva v súkromných rukách. Z tohto dôvodu je to veľmi nestabilné a preto riskantné kritérium.

Zaujímavejšie a reálnejšie ukazuje na úpadok SAV pohľad na výšku podielu z výdavkov štátu, teda podiel zo štátneho rozpočtu v tom ktorom roku.

Pohľad na tento graf naznačuje dlhodobý výrazný pokles podielu zo štátneho rozpočtu určeného na financovanie základného chodu SAV. Ukazuje, že SAV sa dlhodobo asi najzásadnejšie v rámci svojich možností podieľa na stabilizácii verejných financií a rozpočtu štátu a je najviac zasiahnutá škrtmi.

S ohľadom na celkový ročný rozpočet SAV, ktorý je na úrovni finančného stimulu pre jedného priemerne veľkého zamestnávateľa na Slovensku, je ohrozenie 500 vysokokvalifikovaných pracovných miest, navyše veľmi slabo platených, priveľkým hazardom tvorcov rozpočtu.

Kombinácia tohto faktu s ambíciami politického marketingu ministra vnútra ukazovať, že je vo verejnom záujem vyhadzovať vedcov ako úradníkov štátu, spolu s ambíciami niektorých reformátorov SAV premeniť ju na samofinancujúcu inštitúciu, vedie k trom nevyhnutým požiadavkám, ktoré môžu znamenať reálnu a nie nákladnú stabilizáciu a postupnú šancu na rozvoj pre SAV.

Požiadavky pre budúcnosť SAV

1. Pre rok 2015 navýšiť rozpočet SAV na taký podiel z rozpočtu výdavkov štátu, aké mal v roku 2008 (teda minimálne 0,5 % štátneho rozpočtu), odkedy je možné identifikovať začiatok hlbokého úpadku rozvojových možností SAV. Následne v rámci dodržania programového vyhlásenia vlády a záväzkov podporovať rozvoj vedy, v rokoch 2016 až 2020 postupne každoročne zvyšovať rozpočet SAV minimálne o 0,05 % štátneho rozpočtu, čo by znamenalo šancu na postupné oživovanie SAV.

Fixácia na výšku podielu štátnych výdavkov zároveň znemožňuje neprimerané požiadavky zo strany SAV v prípade ekonomicky ťažkých časov a zároveň umožňuje bez zložitých vyjednávaní kumuláciu potenciálu akadémie v časoch výraznejšej prosperity štátu. Zároveň umožňuje zohľadňovať prípadnú infláciu a zmeny v príjmoch verejnej a štátnej správy a to dokonca bez nutnosti špecifických zákonných úprav.

2. Jednoznačné vyradenie SAV spod reformy ESO a vylúčenie vplyvu ministerstva vnútra na samosprávne fungovanie a riadenie vo vnútri SAV. Bez splnenia tejto podmienky bude SAV aj po ďalšie roky vystavená politickým zásahom a snahám o politickú kontrolu jej činnosti, prípadne nepriamych škrtov jej rozpočtu, či prepúšťania. Táto požiadavka neznamená pre štát žiadne náklady, ba naopak, dokáže ušetriť financie určené na prácu niekedy až priveľmi horlivých reformátorov z ministerstva vnútra.

3. Až do stabilizovania rozpočtu SAV na úrovni minimálne roku 2008 zastaviť prípravu transformácie SAV na verejno-výskumnú inštitúciu. Oslabovanie politickej nezávislosti a personálnej kapacity SAV v posledných rokoch znižuje možnosti transparentného a kontrolovateľného procesu zmeny právnej formy a zvyšuje riziká na neprehľadné zmeny majetkovo-právnych pomerov v SAV.

Finančne a personálne oslabená, viac centralizovaná a odštátnená SAV nebude mať po prípadnej transformácií v podstate už žiadnu možnosť vytvorenia kolektívneho tlaku na presadzovanie oprávnených požiadaviek verejného záujmu na podporu a rozvíjanie vedy na Slovensku. Okrem zníženia rizika pre SAV by to znamenalo aj šetrenie pre štát o náklady určené na zabezpečenie celej prípravy a realizácie transformácie SAV.

Tieto tri požiadavky sú neoddeliteľné a len naplnenie všetkých troch umožní zastavenie úpadku, prípadne až likvidácie SAV a bez ich naplnenia nie je možné garantovať zachovanie pracovných miest na SAV a zmeniť atmosféru konfliktov a pokusov o politické podriadenie si vedy.

Bez spoločenských a humanitných vied to nepôjde

Podmienkou úspešného presadzovania týchto požiadaviek, prípadne aj akýchkoľvek ďalších, je ich spoločné presadzovanie všetkými vednými disciplínami na SAV a podpora širšej akademickej obce aj mimo SAV, najmä zo strany vysokých škôl.

Len dlhodobá pasivita širšej akademickej obce pri mediálnych útokoch na spoločenské a humanitné vedy, ktoré sú už niekoľko rokov prezentované ako nadbytočné, neužitočné, a vedci vykresľovaní takmer ako zlodeji, podvodníci a príživníci na štátnom rozpočte, v kombinácii s dlhodobým ustupovaním požiadavkám štátu na znižovanie rozpočtu SAV a vysokých škôl, viedla k terajšej situácii, keď sa minister školstva pustil do otvoreného znevažovania práce a profesionality vedcov z oblasti prírodných vied a vied o zemi.

Jedinými reakciami na neschopnosť predsedu SAV a verejné osočovanie a štvanie verejnosti proti vedcom zo strany ministra školstva zatiaľ boli len individuálne protesty dotknutých osôb a inštitúcií.

Doterajšia stratégia vednej politiky zameraná na radikálne šetrenie mala za cieľ poštvať verejnosť a predstaviteľov prírodných a technických vied proti spoločenským a humanitným vedám. Predstava, že financie ušetrené za tieto vedné disciplíny sa prelejú do prírodných a technických vied sa zjavne nepotvrdili, jediným výsledkom zatiaľ bolo oslabenie vnútornej akademickej solidarity.

Teraz sa rétorika zamerala, v mene náhrady základného výskumu všeobecne za financovanie patentov, čo ohrozuje už samotnú podstatu existencie nie len vedeckého výskumu na SAV, ale aj základného a čiastočne aj aplikovaného výskumu v rámci celého Slovenska.

Akýkoľvek protest a akékoľvek požiadavky v prospech prežitia a rozvoja vedy môžu byť artikulované len v mene všetkých vedných disciplín — spoločenských, humanitných, prírodných aj technických. Lebo ak nepodporia silnejšie disciplíny tie menšie a slabšie, nebude im už mať kto pomáhať presadzovať svoje požiadavky, keď zostanú rovnako slabí a malí. Nadchádzajúci protest je po rokoch prvou a pravdepodobne poslednou šancou pre spoločný postup.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.