Pred niekoľkými dňami bola v denníku Pravda na titulke informácia o tom, ako pôjdu onedlho vedci zo Slovenskej akadémie vied (SAV) s firmami do spoločných podnikov. Akoby mimochodom je prezentovaná zmena inštitúcie pracujúcej vo verejnom záujem ako pozitívny fakt. Bez argumentov. Samotný článok však už toľko nádejí nedáva a skôr vyvoláva otázky o čo asi ide, prečo by sme sa mali tešiť z toho, že vedci nebudú robiť vedu, ale podnikať.

Jedným z uvádzaných argumentov je, že vedci, najmä z technicky zameraných ústavov, budú môcť získať peniaze na svoju prevádzku a mali by mať možnosť spolupracovať s komerčnými firmami. Zároveň sa však v článku objavuje informácia, že nejde o vôľu SAV, ale tlak zo strany ministerstiev financií a vnútra v rámci reformy ESO.

Azda najdôležitejšie v súvislosti s touto veľmi neprehľadnou agendou je, že k celej transformácii SAV neexistujú alebo nie sú známe žiadne analýzy. Pravdepodobne toto je najdôležitejšia informácia.

Dobrou zámienkou na tvrdenia o tlaku ministerstva vnútra môže byť aj rozhovor s „pani ESO“, v ktorom sa údajná kandidátka na post ministerky vnútra vyjadrila, že predseda SAV bol na rokovaniach o ESO „absolútne pripravený“ na to, že nie je čas na boj. Už na druhom stretnutí veľmi pragmaticky pochopil, čo sa od neho očakáva a dnes vieme povedať, že zo 67 ústavov bude deväť nezávislých celkov. 

A samozrejme sa dotyčná dáma, vyštudovaná informatička, pasovala do expertky na spoločenské a humanitné vedy, ktoré vykázala v mene efektivity a „štandardizácie“ zo SAV na univerzity. Za zámienku to možno považovať už len preto, lebo ambície transformovať SAV (a aj hrozby zlučovania ústavov, ktorými zastrašuje aj pani ESO) sú staršie ako samotný nápad s ESOm.

Slovenská akadémia vied, ako verejná inštitúcia pracujúca vo verejnom záujme, sa ide zmeniť na skupinu obchodne zameraných firiem a to bez akýchkoľvek dopadových analýz. Analýzy chýbajú zo strany ministerstiev, aj zo strany iniciátorov v SAV. Nie je totiž pravdou, že transformácia SAV sa robí (len) pod tlakom štátu.

Už viac rokov sa ju pokúšajú vo vnútri SAV presadzovať niektoré pracoviská (alebo skôr ich predstavitelia), ktorí by radi podnikali a svoj model chcú nanútiť aj tým pracoviskám, ktoré nemajú záujem alebo možnosť podnikať .

Doterajším poslaním SAV totiž podnikanie nie je a podnikatelia sa na SAV zvyčajne nezamestnávali. Keďže súčasné poslanie SAV je predovšetkým robiť vedu a podnikať síce môže, no len veľmi obmedzene, práve tí, čo by radi začali zarábať na svojich výskumoch, alebo ktorí by radi podnikali s verejným majetkom za chrbtom, sú hlavnými iniciátormi týchto zmien. Žiaden nápad nevzniká z kolektívnej vôle, ani keď sa tak prezentuje.

Zuzana Kusá naznačila niektoré riziká takejto transformácie - obmedzenie samosprávnosti SAV, uzatváranie verejnosti prístupu k poznaniu z vedeckého bádania, potlačenie možností spoločenských a humanitných vied a presmerovanie činnosti vedcov len v prospech tých, čo si to dokážu zaplatiť. K jej diagnóze možno len dodať, že problémom nie je to, že by jedna časť disciplín stratila a ostatné získali.

Transformácia SAV predstavuje riziko obmedzenia základného výskumu ako takého, vrátane teoretického výskumu vo fyzike, matematike alebo aj biomedicíne. Presmerovanie dôrazu na bezprostrednú využiteľnosť v praxi a prepojenie SAV so záujmami firiem je v podstate zmenou z nezávislej inštitúcie zameranej na vytváranie nekomerčného a verejnoprospešného (aj experimentálneho) poznávania, na inštitúciu podporujúcu súkromné aktivity a zisky aj s podporou verejných zdrojov.

Nie náhodou, ešte pred prijatím zákona o verejno-výskumných inštitúciách a pred novelou zákona o SAV, prebiehajú intenzívne zápasy o prerozdeľovanie majetku SAV, ktorý by chceli niektorí reformátori neskôr vkladať do spoločných podnikov so súkromnými firmami.

Nie náhodou prebieha nátlak na jednotlivé ústavy, aby sa „dobrovoľne“ zlučovali, lebo čím menej bude samostatných ústavov, tým ľahšie sa bude majetok a financie prúdiace do SAV ovládať. Nie náhodou po niekoľkých rokoch diskusií o transformácii akadémie chýbajú akékoľvek analýzy nákladov na jej zmenu a fungovanie a na riziká riadenia novej, už transformovanej SAV.

Ak by totiž niekto urobil veľmi jednoduchú analýzu (aj na základe už fungujúceho českého vzoru), ľahko by zistil, že ide o model, ktorý je v podmienkach Slovenska drahší na riadenia a spravovanie, teda v ktorom by na samotnú vedu zostalo menej financií.

Zistil by, že ide o model, v ktorom sa výrazne obmedzuje akademická samosprávnosť, čo mení sféru kreatívneho hľadania riešení na model firmy, kde robotníci len mechanicky a najlepšie bez invencie vykonávajú zadané úlohy.

Práve absencia akýchkoľvek dopadových analýz a identifikácie rizík, spolu s nátlakom na kritikov transformácie, je to, čo vyvoláva podozrenia, že prezentované ciele transformácie nie sú poctivé.

Spolu so škandalóznym zaťahovaním SAV do politického zápasu o post prezidenta a šíriacimi sa rečami o záujme rozpredávať majetok SAV v centre Bratislavy prispieva absencia transparentnosti k znižovaniu dôvery, že by v prípade transformácie mohlo ísť naozaj len o rozvoj a podporu vedy.

Chýbajúce informácie a zbabelé mlčanie tých predstaviteľov SAV, ktorí na svoje pozície kandidovali s ambíciou pozastaviť transformáciu v takejto živelnej podobe, nevytvárajú o celej transformácii akadémie dobrý obraz.

Niekoľkoročná diskusia o tejto podivnej transformácii nevrhá dobré svetlo ani na tých z vedcov, ktorí sa na jej príprave podieľajú, keďže akoby náhodou ignorujú svoj profesionálny inštinkt, ktorý káže opierať sa vždy len o fakty. Ukazujú sa skôr ako politici, pre ktorých sú osobné a skupinové záujmy dôležitejšie ako fakty, argumenty a analýzy.

Skrátená verzia článku vyšla v denníku Pravda.

Text vychází v rámci projektu Kritická ekonomie, jehož je Deník Referendum partnerským médiem.