Už sa z toho stáva tradícia: keď chce nejaký európsky politik dokázať, že za niečo stojí, vyhlási plán na vytvorenie balíka investícií. Každý ambiciózny európsky líder (či líder ašpirant) bude mať pomaly vlastný investičný balík. Lenže, odkiaľ tie peniaze prídu?

Výnimkou nie je nový prezident komisie Jean-Claude Juncker. Vo svojom „volebnom manifeste“ oznámil vytvorenie tristomiliardového investičného balíka, rozloženého na tri roky, určeného najmä pre prioritné infraštruktúrne projekty. Cieľ: ako inak, naštartovať rast a znížiť nezamestnanosť.

Ak chcel podporu od „južného krídla“ (prezývka pre všetky krajiny, ktoré, na rozdiel od Nemecka a spol., posiela kríza ku dnu), také niečo v jeho programe nemohlo chýbať. Nešlo však len o taktiku. Hospodárske oživenie, triumfálne ohlasované začiatkom roka, sa mení na dym a eurozóna sa potáca na okraji tretieho návratu recesie. Prorastové investície sú vecou zdravého rozumu.

Po lete sa téma dostáva opäť na pretras. Keď ECB začiatkom mesiaca oznámila naliatie peňazí do ekonomiky eurozóny, jej prezident zdôraznil, že loptička je na strane politikov. Bez investícií (a ako inak, štrukturálnych reforiem) banka sama krízu nevyrieši. Na poslednom stretnutí ministrov financií boli na stole štyri alternatívy.

Popri Junckerových 300 miliardách francúzsko-nemecký návrh na posilnenie súkromných investícií. Poľsko prišlo s nápadom vytvoriť samostatný 700-miliardový investičný európsky fond. Podobne ako pri eurovale základný kapitál by prišiel z verejných peňazí, ďalšie zdroje by sa získali na finančných trhoch. No a Taliani prišli zasa s ideou vytvorenia celoeurópskeho akciového trhu, na ktorom by mohli získavať investičný kapitál aj malé a stredné podniky. Niečo podobné sa pokúšajú rozbehnúť doma už od 2012.